…každá cesta začína prvým krokom a nie vždy vieme čo nás na nej čaká. Nie vždy je tá cesta hladká a rovná, bez výmoľov, prekážok a kaluží. My, tuláci, vieme akú chuť má prach ciest, aké sú ostré kamene pod podrážkami topánok, vieme ako steká dážďová voda za golier a páli slnko do spotenej tváre. Ale poznáme aj nenahraditeľný pocit špľachtania sa bosými nohami v prehriatych kalužiach na ceste tesne po letnom daždi, nedáme si za nič vymeniť sedenie v jarnej tráve pod omamne voňavou rozkvitnutou jabloňou, ani ten objavnádherný a fasciúžasný pocit na mieste, na ktorom sa pôvodne spájali okraje cesty do jedného bodu a keď sme sa obzreli, zistili sme, že ten bod sme už dávno prešli a nechali sme ho niekde v diaľke za nami. A zistili sme tiež, že pred nami je neznáme nádherno, lákavé, fascinatívno neodolateľné za ktorým opäť vykročíme, lebo vieme, že týmto nádhernom musíme prejsť, nasať jeho vône, uložiť ich do slojov spomienok , aby sme mohli s úžasom objaviť ďalšie nádherno, sadnúť si na okraj cesty a dlho zakresľovať detail po detaile do pamäťového skicára videné ? fantaskné preludy krásy.
Na jednej z mojich minulojesenných Potuliek som sa zastavil v obci medzi Veľkým Krtíšom a Lučencom, medzi hradom Modrý Kameň a Haličom v Dolnej Strehovej. Pri kostole, na vyvýšenine stojí kaštieľ rodiny Madáchovcov. V súčasnosti je v ňom umiestnené Literárne múzeum a nesporne je pýchou nie len obce, ale celého kraja. V roku 2013 bola dovŕšená jeho celková stavebná a reštaurátorská obnova. 
Meno Madáchovcov je spojené s maďarskou literatúrou. Z tohto rodu pochádza Imre Madách, autor Tragédie človeka. Pôvodný kaštieľ rodiny vyhorel v roku 1717. Alexander Madách dal rodinné sídlo obnoviť v roku 1777 v rokokovo-klasicistickom slohu. Okolo kaštieľa je rozsiahly park v ktorom je pochovaný Imre Madách a pomník na jeho hrobe vyhotovil Alojz Rigele, významný slovenský sochár začiatku 20. storočia. Na parku je poznať, že dlho nebol v pozornosti starostlivých majiteľov, ale ako som sa dozvedel aj ten prejde tento rok (?) obnovou. 
Prízemná budova kaštieľa v pôdoryse písmena U má nárožné veže a rizalit ústrednej siene. Okná sú zdôraznené trojuholníkovými rímsami a na strednom rizalite je rokokovo-luisézna ornamentika v tympanóne s aliančným erbom. Úprava fasád a štuková ornamentika v podobe štylizovaných festónov nesú slohovú pečať ranného klasicizmu.
Súčasné reštaurátorské práce, ktoré viedol akademický sochár Ján Filo, ale aj stavebná obnova prinavrátili kaštieľu dôstojnú hodnotovú úroveň, ktorá prináleží nie len architektonickej pamiatke, ale aj odkazu Imre Madácha.
Vôňa padajúceho zlata zo stromov prežiareného lúčmi slnka, romantické priehľady na kaštieľ, cez jeho okná, do priestorov tichých izieb, sál a chodieb, ktorých šero prerážajú prúdy slnečného svetla nesúceho dovnútra cez tabule skla a závesy zlato na podlahu a steny. Sadol som si na chvíľu do kresla a v zrkadlách na stenách som pozoroval zamyslenú siluetu spisovateľa. Možno, keby bola káva aj by si prisadol…………
text, foto © Peter Krivda Soliwarski