…sedeli sme na káve v jednom superhypermarkete po rýchlom nákupe. Zastavili sme sa predtým ešte v cestovnej kancelárii vedľa. Už akosi zo zvyku. Pozrieť aké nové destinácie sa vyskytujú. Mám rád slovo destianácia. Neviem prečo, ale pripomína mi slovo komplikácia. Destinácia. Turistické, alebo dovolenkové miesta mi slovo komplikácia nepripomínajú, ale destinácia…a ešte to nie je ani tak atraktívne. „bol som na výbornom dovolenkovom mieste“ to znie tak prízemne, ale destinácia, „bol som v jednej špičkovej destinácii“. Keď sa tak na recepcii, nejakej, len tak ledabolo, unudene pochválim „tak tento rok sme sa dostali opäť na úžasnú destináciu na Csallóköz“, okamžite sa ovzdušie naplní závistlivým chvením a šuškaním. Ale keď prehodím „ no tak opäť sme boli na dovolenke na Žitnom ostrove“, určite sa môžeme rozlúčiť s budúcimi pozvánkami na mimoriadne celebritné recepcie. Sedeli sme na káve vedľa cestovky na jednej strane a plastového detského ihriska na druhej. Ihrisko bolo preplnené veselými vrieskajúcimi detičkami. Lebo vonku svietilo slniečko. Šmýkali sa po chrbtoch plastových slonov a plastových žiráf a krokodílov, padali do plastových farebných guličiek a vrieskali o sto šesť. Veselé boli. Detičky. A ich mamičky sedeli okolo nás. Tiež plastové. Teda nie celé. Len niektoré časti mali plastové. Boli to miestne pipinky. Teda už neboli pipinky, boli mamičky. Boli to mamičkopipinky a tiež hovorili o ďalekých destianáciách. Bolo po lete a tak bolo nutnosťou sa pochváliť destináciou, ktorú navštívili. Teda oni ju nenavštívili, oni ju „urobili“. „Viš Evitka v lete sme urobili Španielsko a Portugalsko. Bóli by sme urobili aj Malórku, ale asi na budúci rok. Vy ste čo robili Evitka ?“ Evitka zasnene zdvihla trojcentimetrové riasy a spod pier ala Angelina Jolie zašveholila „ teraz sme urobili Capo Verde, povedal Fredy, alebo co..viš Vaneska, to si nemožeš šecko pamatat.“ Keď som sa tak pozeral na tie detičky, myslel som na to či už niekedy prebehli po tráve bosými nohami, či skákali v kalužiach po daždi a súťažili komu ďalej dostrieka voda z kaluže, predstavoval som si ich ako sedia na lávke nad potokom a len tak hinčujú nohami a voda pod nimi tečie niekam ďaleko, na miesta o ktorých sa dá tak prenádherne snívať….
No už sme museli ísť. Niekam tam, kde končí Spiš a začína Šariš. Kde je každý krok na Potulkách nádherným objavom. Fričovce je jedno z miest, ktoré by malo byť trestné obísť, nezastaviť sa, nepozrieť, neposedieť, nenasať trochu vôni. Každému, kto vie trochu snívať, každému sa musí zjaviť fričovský kaštieľ pri ceste z Levoče do Prešova
Kaštieľ dal postaviť Valent Berthóty v rokoch 1623 –1630. Zaujímavé figurálne a rastlinné ornamentálne sgrafitá vytvoril Martin Waxmann. Syn Valenta – Ján predal začiatkom 18. storočia kaštieľ Jánovi Therenyovi. Kaštieľ však od neho kúpil späť jeho syn Mikuláš Berthóty. Jeho dcéra Viktória sa vydala za baróna Dominika Ghillániho a pod vedením ich syna kaštieľ okolo roku 1840 prestavali. 
Kaštieľ je dvojtraktový objekt obdĺžnikového pôdorysu s dvoma hranolovými vežami na nárožiach. Na priečelí sú okenné otvory a vstup, upravené v 19. storočí. Z tohto obdobia pochádza i terasa prístupná voľným kamenným schodišťom. Z pôvodného riešenia priečelia sa zachovala štítková atika s renesančným sgrafitom, kľúčové strieľne a sgrafitové kvádrovanie nárožia.
Pri poslednej úprave odkryli erb s nápisom a letopočtom a slnečné hodiny. Na bočných fasádach sa čiastočne zachovali pôvodné renesančné okná, renesančný portál na prvom poschodí, ktorý kedysi viedol na pavlač. Z nej pochádzajú aj kamenné konzoly. Hlavné priečelie pôvodne celé pokrývalo sgrafito, kým ho v 19. storočí neprekryli novými omietkami. Vedľa erbu boli rozvilinové ornamenty. 
Z výtvarného sgrafitového riešenia sa čiastočne zachovali horizontálne ornamentálne pásy s geometrickými motívmi. Rodina Glillányovcov obývala kaštieľ do roku 1945. V päťdesiatych rokoch 20. st. prebehli na kaštieli prvé rekonštrukčné práce, potom v sedemdesiatych rokoch a súčasnosti je v kaštieli hotel, ale časť objektu ešte čaká na obnovu.
Sedeli sme na terase, popíjali kávičku, pozerali na pomaly padajúce zlato zo stromov a farebné kačky na jazierku. Vo voňavom tichu jesene…..
text, foto © Peter Krivda Soliwarski