…vlastne ani neviem kedy som prvý krát pocítil túžby preniesť sa časom do minulosti, do iného obdobia, do iného času. Ono to asi bude vždy až po poznaní niečoho, čo sa udialo niekde v nepoznaní. A čím viac je to nepoznanie zastreto vrstvou neznáma, tým je tajomnejšie a záhadnejšie, a tým viac láka, a tým viac priťahuje, a tým viac chce aby sme išli za nim. Ono to bude až potom, keď sme prvý krát prečítali Grécke báje a povesti a prvý krát sme sa pohybovali medzi starými bohmi a polobohmi, prvý krát sme skúšali kdesi za domom poraziť spolu s Héraklom v urputnom súboji mohutného Antaia a vzápätí sme už poťažkávali meč božského Achilla, aby sme mu pomáhali v nemilosrdnom boji s Hektorom.
Ale keď sme po nočnom čítaní s baterkou pod paplónom prenikli do štorchovej Osady havranov a prežívali všetky útrapy, ale aj hrdinstvá v snahe o zachovanie rodu spolu s Lovcami mamutov, to sme už poriadali prvé nebezpečné výpravy do divočiny Malých Karpát, kde sme si z pazúrika vyrábali hroty šípov a oštepov, lovili jeleňov a obrovských mamutov, a potom, potom keď sa nám lov vydaril, víťazoslávne sme sa vracali do osady, kde nás vítal celý klan, trením drevených paličiek sme zapálili oheň pod totemom veľkej Matky Medvedice a podelili sme sa o zážitky z nebezpečného lovu. 
Potom, trochu neskôr, keď sme pri malej obrazovke prvého televízora sledovali so zatajeným dychom nerovný boj husitov s rytiermi Žigmunda-Červenej líšky a cestu Jana Husa do Kostnice, vypravili sme sa za nimi pri Epochálnych výletoch pána Broučka. A to cestovanie za poznávaním nepoznaného sa už nezastavilo. 
Aj do starého Grécka sme sa vracali ešte viackrát, ale potom už so Schliemannom objavovať nové neznámo a ešte neskôr s naším pánom profesorom Karolom Kahounom, ktorý nám prednášal Antické umenie a sám tam nesmel vtedy vycestovať a až oveľa neskôr sa nám priznal, že raz, keď sa nám podarilo ísť pohladiť dórske stĺpy a dotknúť sa dlaňou čias veľkých bohov, on doma zvlhčil slzou našu pohľadnicu z Akropoly. Nikdy potom sme už s tým snocestovaním neprestali. Ono sa to už nedá. Kto raz prejde Bránou, kto raz do seba nasaje úžasné vône krasotajomna a dotkne sa čudodávna, nemôže sa už vrátiť do bezosnej krajiny nesnenia.
Keď sme pred časom prichádzali s Inguśu do chorvátskeho Trogiru, pršal taký ten krásny, teplý, letný dážď. Taký dážď na ktorý sa nedá hnevať, lebo on neprší aby sme zmokli a boli namrzení a museli chodiť s dáždnikmi a vyhýbať sa kalužiam. Prší aby zvýraznil vône mesta, aby zaostril obrazy ulíc, aby vyleštil cestu pred nami od prachu. Vyzuli sme si sandále a prechádzali po chodidlami stáročí vyleštenej kamennej dlažbe, ohmatávali ju a cez ňu sme sa dotýkali tých prechádzajúcich pred dávnom. Cítili sme ho. To dávno. A špliechali sme vo vyhriatych mlákach pred Svetim Lovrem, sadli na kamennú lavicu a pozorovali starých Grékov, Rímanov, Benátčanov, Rakušanov s Chorvátmi ako sa prechádzajú okolo tým nádherným dávnom. 
A aj teraz, keď sme sa zastavili pri Potulkách na návrší pred dedinou Bzovík a v diaľke pred nami sme nad dedinou videli obrysy hradieb pevnosti, vedľa nás sa pristavili benediktínskí mnísi. Oni tú pevnosť ešte nevideli, ešte nestála. Prišli sem aby založili kláštor na začiatku 12. storočia a zasvätili ho sv. Štefanovi. Viedol ich komes Lampert z rodu Hunt-Poznanovcov. 
Mohutná pevnosť, ktorá teraz dominuje obci na vyvýšenine nad ňou vznikala až omnoho neskôr. Najprv tu bola postavená kláštorná budova s rajským dvorom, krížovou chodbou a spolu s dvojvežovým románskym kostolom patrili k naším najvýznamnejším pamiatkam románskej architektúry. 
Nepokoje, neustále spory a nájazdy ohrozovali kláštor najmä koncom 15. storočia, kedy niekoľko krát vyhorel a potom, keď sultán Süleyman I. porazil pri Moháči na hlavu Ľudovíta II. Jagelovského a ďalej rozširoval osmanský vplyv majiteľ kláštora, vtedajší stredoslovenský oligarcha, ktovie prečo je mi z toho slova nevoľno, Žigmund Balaša, známy svojou krutosťou voči poddaným aj spormi s ostatnou šľachtou, vyhnal z kláštora rehoľníkov a prestaval ho na opevnený kaštieľ s obrannými múrmi a mohutnými baštami. 
Aj keď po požiari v roku 1620 sa už hrad vrátil cirkvi, koncom storočia ho dobili vzbúrenci Imricha Tököliho, po nich ho ešte chvíľu vlastnili jezuiti a ostrihomský arcibiskup, ale postupne tá história, ktorú chceme vidieť odchádzala do zahmlenej minulosti. Pečať skazy tu, ako aj inde zanechala aj druhá svetová vojna, ale následne aj miestni pamiatkomilovní a historiuobdivujúci občania na seba nenechali čakať a rozkradli čo sa dalo. Keď už iné nie, tak aspoň kameň ako stavebný materiál.
…napriek tomu všetkému, keď sme sedeli na základoch kláštorného objektu a chvíľu postáli v kaplnke kostola, ktorá tu ešte stojí ako pamätné torzo tých dávnych časov, keď sme stretli benediktínov na kopci pred dedinou a keď sa s komesom Lampertom rozhodovali, kde miesto duchovna a šírenia viery mieru a pokoja (?) postavia, prebiehali okolo nás tie dejinné vlákna ako podivuhodnovábivý film meditačných prechádzok s benediktínmi kláštornou rajskou záhradou, záchvatov strachu a zúfalstva požiarov vojen a násilia, vzopätí i búrania. Teraz svietilo slnko a my aj s naším priateľom Áresom sme mu nastavili tváre vo viere, že tento pokoj prežiarený jeho lúčmi tu už ostane nastálo…..
text, foto © Peter Krivda Soliwarski