…ešte dnes, zajtra, do stredy je ešte leto. Ako tak. Na myjavských kopaniciach už veľmi leto nie je. Vlastne ešte je, ale už tak akosi na odchode. Akoby už malo otvorené dvere, ktorými vošla jeseň, ale ono, to leto sa s tým ešte nevie zmieriť. 
Prechádza sa po čím ďalej tým dlhšie rannou rosou mokrých lúkach, prediera sa plávajúcimi rannými hmlami v dolinách, vyhýba sa v mokrej tráve krehkým jesienkam, ešte sa pokúša stierať ráno lúčmi zamat zo sliviek a jabĺk, ale nové vône sú silnejšie. Jeseň síce ešte nemá namiešané farby, ale už ich cítime. 
Už sa nad cestami a chodníkmi, ktoré vedú od jednej kopaničiarskej osady k druhej, vznášajú závany nostalgie, už pri dlhých pohľadoch do dolín medzi kopcami cítiť vystupujúcu tklivú clivotu. Vysoké steblá zlatých tráv sa pomaly kníšu vo vánku melanchólie a listy, ktoré sa pomaly lúčia so stromami ešte narýchlo zložili sladkobôľnú melódiu šumu v korunách…
…a nášmu Áresovi to bolo vcelku jedno. Pobehoval po úžasnom priestore lúk, ktoré budú už o chvíľu prečipkované babím letom a my sme sa spolu s ním tešili zo zvlnenej krásy myjavských kopaníc. A nesmierneho pokoja, ktorý do nás vstupoval a podmaňoval si nás každým dotykom našich zmyslov. Krásnomalebnosť chvíle a potom sme si už len cestou slastne opakovali mená „Vaškovci, U Hučkov, Tižíkovci, Babolíci, Kubovčíkovci……….“
text, foto © Peter Krivda Soliwarski