Potulky XXXV – Rozprávka pri Bardejove

   …boli sme na mieste, kde čas je už dávno akousi zvláštnou veličinou. Prechádzali sme medzi zasneženými kopcami, ktoré akoby snehu stále nemali dosť. A po ich svahoch plávali po bruchá v snehu lane a jelene. Len tak zastali, otočili k nám hlavy cez dolinu a na chvíľu sa zdalo akoby zamrzli, alebo vytvorili sochárske súsošie. Ale oni sa pohli ďalej do krajiny, ktorá sa v obzore zbiehala do biela a nedala najavo kde je hore a kde dole. Ako morská hladina vystupujúca kdesi v diaľkach do nebies. A páperie snežných vločiek zľahka klesajúce z hora, alebo vznášajúce sa nahor ? Tak ladne, až lenivo poletujúce všade okolo.

    Snežná nádhera, ktorej poézia je tak úchvatná, že čas je tam niečím zanedbateľným, čo necháme nevdojak za sebou v Nízkych Beskydách. Za hrdokrásnym starobylým Bardejovom. Ale chceme ho prebudiť, chceme sa v koryte jeho toku vrátiť na chvíľu niekam do dreveníc a drevených cerkvi, po chodníčkoch v hlbokom snehu vdychovať mrazivú krásu, dych života vystupujúci z komínov, svetielka maličkých očí v drevených stenách, vôni sena senníkov i teplo zvery v maštaliach. Do rozprávky. A tak sme vrátka trochu potlačili a ich vyštrbené laty vyryli do snehu oblúkovú stopu. Prvú teraz v Múzeu ľudovej architektúry pri Bardejovských Kúpeľoch. Najstaršom skanzene na Slovensku, ktorý bol verejnosti sprístupnený v roku 1965. Pamäť v drevených zrubových stavbách horného Šariša a severného Zemlína nás presúva po odhrabanom chodníčku i v snehu od domu k domu a niekedy, keď doň vojdeme chce sa povedať „prepáčte, že rušíme“, lebo sme na hlinenú podlahu snehu nanosili.

     V stodolách ešte cítiť vôňu obilia a sena, z maličkých maštalí len teraz zvieratá vyšli. Čakáme kedy sa na zvoničke rozhojdá zvon a vojdeme do gréckokatolíckeho kostolíka zasväteného Ochrane Presvätej Bohorodičky, ktorý stál pôvodne v obci Mikulášova . Kostol v obci existoval už minimálne v 17. storočí, pretože na tráme v lodi tohto dreveného kostolíka sa zachoval nápis, podľa ktorého v júni 1729 bol starší kostol zničený v dôsledku požiaru. Typologicky je tento objekt lemkovskou „cerkvou“ južného typu. Veľmi podobné sakrálne objekty stáli v tejto oblasti v obciach Ondavka a Nižný Orlík. Tie sa ale nezachovali. Do kostola sa v roku 2005 opäť vrátil život v jeho pôvodnej podobe. Gréckokatolícka cirkev ho opäť začala využívať na svoje pravidelné liturgie. Ticho pred ikonostasom, no aj tak počujeme kdesi za nami šeptanie modlitby sklonených hláv do vlniakov. Sú tu, stále, Rusíni, Lemkovia, Rusnáci …a zajtra majú svoje Vianoce,   Christos raždajetsa.

      Tak sme sa v ten pravoslávny predvianočný deň vybrali ešte do mlyna, a ďalších domčekov pokrytých snehom, vrtárne, kde sa drevené vodovodné rúry vŕtali, ku gepľu a ďalším domčekom a ďalšiemu gréckokatolíckemu chrámu sv. biskupa Mikuláša z roku 1775. Je považovaný za jeden z najkrajších zrubových drevených chrámov na našom území. Počas druhej svetovej vojny bol veľmi poškodený, tak ako bola zničená nemeckými nacistami celá dedina Zboj, odkiaľ bol prevezený do bardejovského skanzenu. Je to trojpriestorový objekt s troma vežami a troma krížmi. Má zrubovú konštrukciu. Vstup je zo západnej strany a strechy sú pokryté šindľom. Dotýkame sa pokorou vyhladených rámov dverí a cítime dotyky tisícok dlaní, ktoré úctu prišli zložiť svojmu Najvyššiemu. Z každej strany z beloby vystupujúca majestátnosť v dreve. Postáli sme ešte pod zvonicou z Janoviec a ukladali si do pamäti tú prekrásnosť. Príďte na jar „ to uvidzice totu prečudesnu nadhéru kedz kvitňu stromi“, povedala nám pani odhŕňajúca pred nami kopce snehu. „Prídeme, ale aj teraz tu všetko kvitne. Do biela,“ pomaly sa poberáme opäť medzi kopce perín….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski