Potulky XXXVII – Paklenica (HR)

     S mojím priateľom Nevenom Cvetičaninom sme sa mnoho krát rozprávali o tom aké krajiny a ich krásy sme v živote videli a ktoré z nich sú tie najexkluzívnejšie. Neven žije v našej krajine, ktorá je už aj jeho krajinou, keď utiekol pred vojnou, ale treba priznať, že žiadne mimoriadne lingvistické zázraky neurobil. Ja keď som v jeho krajine, ktorá je už aj našou krajinou, v našom Prhove nad Primoštenom, tiež , ako Neven hovorí „od Ivana Gundulića máš ešte ďaleko“. Ale rozumieme si a rovnako sa spoliehame, že naši poslucháči chcú rozumieť. Je dobré počúvať, lebo to je základ každej komunikácie.

Pospomínali sme mnoho miest, ktoré sme navštívili a po nejakej chvíli sme si uvedomili, že keď si spomíname na nejakú krajinu, na nejaké miesto, stále ho dávame do súvislostí s rukou, ktorú sme vtedy držali vo svojej. Peknotu zážitku nesmierne umocňuje ak sa oň môžeme s niekým podeliť. Ukázať prstom niekam do diaľavy a viete, že niekto vedľa vás tam hľadí tiež a viete, že tam niekam chce ísť s vami. Lebo snívať je nádherné s dlaňou naplnenou láskou. A držať ju na tých najkrajších miestach, ktoré vtedy, keď ste tam boli sami až také krásne sa nezdali. Prišli sme na to s Nevenom. Prišli sme aj na mierku úchvatnosti zážitku z videného. Prišli sme na to, že objem krásnosti, skvostna a kolosálna je priamo úmerný množstvu prekrásna v srdci.

Keď sme na našom domčeku v Prhove, hľadáme ďalšie a ďalšie miesta v našom druhom domove, ktoré ešte nepoznáme a kde sme ešte neboli. Niekedy sa zdá, že už sme všetko ohmatali, ovoňali a potom príde akýsi podnet, akýsi vánok z diaľky a prinesie vôňu ktorú ešte nemáme v našich depozitoch spomienok. Spomenul som si, že pred niekoľkými rokmi takto z diaľok zavoňali rokliny a skaliská Národného parku Chorvátska Paklenica. Prírodné úžasno, ktoré je súčasťou pohoria Velebit je rozdelené na dva mohutné kaňony, Veľkú a Malú Paklenicu, ktoré sú od seba oddelené náhornou plošinou vo výške 500 m. Keď sme po Jadranskej magistrále míňali Zadar, počasie sa netvárilo priam najvľúdnejšie, ale keď sme sa už rozhodli…okolo Novigradsko mora sme prišli k Masleničkemu mostu s nádhernými výhľadmi a vtedy s jemným mrholením a malým zapochybovaním Inguśi v očiach. Po pobreží okolo mestečka Seline do Starigradu. Tam sa nedá prehliadnuť malý, ale o to vznešenejší očarujúci románsky kostolík sv. Petra. Pobehoval som medzi kvapkami dažďa, veľkými plochami náhrobných dosiek na zemi okolo kostola hladiac steny histórie a kamene pokory. Snáď sa sem ešte dostaneme. A potom už zo Starigradu do osady Markovići a odtiaľ sme popri koryte rieky Paklenica stúpali po ceste k vstupu do Národného parku. Mrholilo síce len jemne, ale akosi nechcelo prestať. Správca parku pri kúpe lístkov povedal, že toto počasie vydrží niekoľko dní tu v roklinách, ale aby sme sa nedali odradiť. Aj to má svoju atmosféru.      Pozreli sme sa do vrchov cez plávajúcu hmlu medzi skaliskami a odrazu sa nám zdalo, že mágia toho miesta je umocnená tým počasím, ktoré je. Prešli sme okolo starého mlyna a kľukatým chodníkom pod skaliskami sme stúpali k možno najimpozantnejšiemu miestu rokline Klenac. Steny vápencových skál sú tu od seba len 30-40 metrov a vysoko sa dvíhajú nad nami ako by sa tam hore chceli spojiť. Inguśa s dáždničkom a v teniskách pôsobila občas groteskne oproti zas iným „skalným lezcom“, ktorí sa už vracali zhora s výbavou ako z Hindukúša. Nebeská sprcha nám občas dávala nádej na preschnutie, ale len na chvíľu. Dážď, ktorý stekal po skaliskách vytváral na ich stenách impozantné farebné kompozície, ktoré by zrejme pri slnečnom počasí zanikli. Prechádzali sme po obrovských balvanoch cez horskú rieku s priezračnou vodou. Len jeden hlt. Musel som.

Okolo vodných kaskád sme prechádzali do rozšíreného priestoru Anića luka s odpočívadlom, kde je aj prameň pitnej vody. Úchvatné výhľady späť dolu sú kolosálne. Po skaliskách sa plazia chuchvalce hmly a lesknú sa potôčiky vody stekajúce až z vrcholov do Paklenice a pod tým všetkým sa prepletajú ľudské mravčeky v rôznych farbách. Niekde nad nami by už mala byť horská chata Lugarnica, ale ďalej sme už radšej nepokúšali. Dážď hustol, nám stekal zo špičiek nosov a späť to bolo asi 90 minút. Ešte sme si v plnej miere vychutnali výhľadov, ktoré sú určite iné ako budú, keď sa sem vrátime pri peknom, nie nie pri peknom, pri slnečnom počasí. Lebo toto bolo až tajomnopodmanivé. A škoda by ho bolo nepoznať. Škoda by bolo nepoznať veľkolepú a vznešenú Paklenicu aj s týmito vôňami.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski