Potulky XXXIX – Český Krumlov ako sen I.

        Pred niekoľkými dňami som sa stretol s priateľom, vynikajúcim fotografom Tonkom Sládekom, nekonečným milencom našej Bratislavy vo všetkých jej podobách. Je jeho inšpiráciou i múzou. A on ako dobrý milenec vie o všetkých jej nedostatkoch a boliestkách, čo ešte viac utužuje ich lásku. Tá láska určite nie je len jednostranná, určite nie je len zo strany fotografa, určite ho musí milovať aj naša Bratislava. Lebo len milenka naplnená láskou je schopná dôverovať milencovi a odhaliť svoje „secrets cachés„, malé skryté tajomstvá. Tajomstvá o ktorých si myslí, že jej uberajú na kráse, ale oni jej naopak dodávajú na akejsi vnútornej dojemnosti a skromnej vznešenosti. Tajomstvá, ktorých jemný opar Anton Sládek nadvihuje a premieňa v prednosti, k prospechu „bénéfice„. Stretli sme sa na demonštrácii, ale rozprávali sme sa o Českom Krumlove v Južných Čechách, meste, ktoré sme nezávisle na sebe navštívili a nezávisle od seba sme kráčali po uliciach a uličkách vydláždených nádherou. Pri rozhovore sme zrejme obaja hľadali najpriliehavejšie synonymá pre prekrásnosť a mne nenapadalo nič príznačnejšie ako rozprávkovosť. Podoba v tej najkrajšej vysnívanej polohe. Lebo rozprávkovo si vieme vysnívať, predstaviť, uniesť sa ním. Je nereálnoskutočné, je niekde vzdialenonehmatateľné a pritom stojíme v jeho strede, je mámivé fluidum, ktorého sme sa dotýkali.

Český Krumlov sme s Inguśou premieňali na poznateľnú a hmatateľnú rozprávku minulé leto. S pomerne neuskutočniteľnou predstavou, že vzácnoty Južných Čiech zozbierame do našich depozitov pamätí, aby sme sa nimi neskôr mohli tešiť, za dva dni. Za dva dni hladenia časti histórie Česka sme síce nenaplnili všetky štelajzne zvedavosti nášho vedomia, ale to čo sme stačili obsiahnuť bolo zaradené medzi klenoty. Kolosálny vstup do mesta popod monumentalitou Plášťového mosta nás len uzrejmil v tom, čo máme čakať v samotnom meste. Každý krok tu znamená dotyk s úžasnou históriou výstavby mesta pod zámkom, každý krok tu znamená dotyk s umením stavebníkov, kamenárov, sochárov, štukatérov, maliarov, každý krok tu znamená začiatok tichej záhadnej reči s minulosťou, s tvorcami, ale aj obyčajnými obyvateľmi tohto mesta, ktorí denne hladili kamenné kocky dlažby svojho mesta. Cez drevený Lazebnický most sa dotýkame gotiky, renesancie i baroka na Široké, Radniční, Dlouhé, Soukenícké, Panské…uliciach na ktorých domy sú defilírkou všetkých historických slohov a nádhery detailov a skvostu umu a umenia nie len ich tvorcov, ale aj súčasných reštaurátorov, umelcov, ktorí nesporne naplnení dobrom a láskou k mestu dokážu viesť neustálu dišputu s tými minulými o očarení umením.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski