Potulky LXX – Kaštieľ Brodzany

     Vyletneníobčania-priatelia, v čase školopovinnom sme chodili na koncoročné školské výlety niekam, kde sa to zdalo byť nesmierne zaujímavé, priťahujúce a možno aj tajomné. Veľmi sme sa na tie výlety tešili. Jednak preto, že sme neboli v škole a od výletu sme očakávali strašne veľa zážitkov a jednak výlet už definitívne predznamenával koniec školského roku. Keď sme si boli kúpiť akési zásoby na Potulky v jednom superhypermarkete, lebo na Slovensku človek nikdy nevie, vyrojilo sa tam strašne veľa školskej deťomládeže z rôznych miest a dedín tváriacich sa, že takýto školský výlet je ten najúžasnejší, tak sme im ten atraktívny priestor nechali k užívaniu a pohli sme sa radšej kamsi pod Tribeč.

Neďaleko Partizánskeho, na ceste z Nitry leží obec Brodzany. V minulosti bola na nejaký čas aj jeho súčasťou. V tejto obci stojí síce rozlohou nie veľký, ale čarovný kaštieľ v krásnom parku. Od roku 1979 je v kaštieli umiestnené Múzeum A.S.Puškina. Predpokladám, že v tom čase boli na objekte ukončené reštaurátorsko-rekonštrukčné práce. Je príznačné pre Slovensko, že o našich pamiatkach nachádzame pramálo dostupných informácií. A tak aj o histórii tohto kaštieľa som sa dopátral až v knihe Š. Pisoňa z roku 1973 Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku a tu je kaštieľ na fotografii ešte v dosť schátralom stave. Podľa Š. Pisoňa pôvodní majitelia kaštieľa Brodzianskovci, o ktorých je prvý údaj z roku 1293, nepatrili k najprosperujúcejším feudálnym rodom na našom území a tak postupne im ostali len šľachtické tituly a výsady. Majetky sa v 16. storočí dostávajú do rúk Forgáchovcov a neskôr Kvaššayovcov. Po dlhých sporoch s Brodzianskovcami sa majetky dostávajú k viedenským bankárom Voglovcom z Friesenhofu. Tento majiteľ sa oženil so sestrou Puškinovej manželky A.N.Gončarovovú. Ich dcéra Natália podporovala umenie a priťahovala do Brodzian umelcov rôznych zameraní aj z Ruska. Po smrti Puškina pobývala v kaštieli aj jeho manželka s deťmi a s ňou sa sem dostávajú aj predmety spojené so životom tohto génia poézie.

Najstaršia zmenka o kaštieli, vlastne vtedy ešte ako o kúrii, je z roku 1377. Až po jej obnove v roku 1669 Kvaššayovcami sa už spomína ako kaštieľ ku ktorému pribudli veže a spevňujúce fortifikačné úpravy v obave z tureckého nebezpečenstva a protihabsburkých povstaní. V 18. storočí boli na kaštieli urobené barokizujúce úpravy. Jeho pôdorys si ale uchoval pôvodnú štvorkrídlovú renesančnú podobu, ku ktorej sa následne pripájali novšie časti. Obklopuje ho nádherný park so starými rozložitými stromami z ktorých aspoň mohutné platany musíme objať, aby sme z nich načerpali energiu, kaskádové vodné plochy do ktorých sa namáčajú dlhé vlasy sklonených vŕb a v ktorých sa zrkadlí celé nebo, zelené trávnaté koberce v ktorých si musíme poležať a sledovať uponáhľané oblaky, motýle, ktorým náš Áres nedá pokoj a vône, množstvo vôni, ktoré úchytkom balíme do jemného fluida spomienok, aby sme ich mohli neskôr, potom, keď už naše Potulky budeme môcť len prezerať list po liste uložených v knihe našich minulých ciest, pozorne rozbaľovať. Medzi kmeňmi stromov sú osadené busty literárnych dejateľov, našich aj ruských s ich citátmi na podstavcoch. Keďže sú odliate z farebného kovu, neušli pozornosti „milovníkov umení“ a niektoré zmenili majiteľov. Nenávratne. Ostali tam len osamotené mramorové podstavce ako hroziace prsty. Najväčšou iróniou je podstavec na ktorom stála pôvodne busta Maxima Gorkého teraz s osamoteným citátom, ktorý teraz vyznieva skôr ako výčitka, „Человек – это звучит гордо“ , Človek – to znie hrdo. Ani neviem či som sa pousmial pri predstave, ako do Maximovej bronzovej hlavy mlátil Človek kladivom, aby ju rozbil a predal v kovošrote a aký bol na to hrdý. Ešte sme sa poprechádzali po pokrútených cestičkách medzi krásne zastrihnutými krami francúzskeho parčíku na druhej strane a posedeli chvíľu opretí o plastiku-fontánu, žiaľ nefunkčnú, prasknutého kamenného srdca (?) v jeho strede a tulák v nás volal ďalej….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski