Potulky XCV – Loket, hrad a mesto /CZ/

…a tak hľadáme a presúvame sa, a túlame sa v snahe nájsť niečo, čo sme niekedy dávno, niekedy ešte pred Bránou prešli a teraz to opäť hľadáme. Teraz sa toho túžime dotknúť. Nejaké spojivo, nejakú stopu, otlačok vlastnej minulosti. Hladíme kamene gotických stien, ktorých drsnosť si ešte pamätajú končeky našich prstov. Pamätáme si na chlad, ktorý vydychovali. Dych miliónov rokov. Fascinácia historičnom. Fascinácia možnosťou prekročenia Brány,…a tak hľadáme a presúvame sa, a túlame sa od dotyku k dotyku….

V čarokrásnom lesnom údolí vytvorila vekmi rieka Ohře meander, ktorý obteká vystupujúcu skalu na ktorej vyrástol rozprávkový hrad Loket. Pod nim sa rozkladá mesto chránené oblúkmi rieky a tak príroda a človek vytvorili pôsobivý romantický celok. Prvá zmienka o hrade Loket pochádza z roku 1234, ale jeho vznik sa posúva do obdobia vlády Přemysla Otakara I. Nálezom románskej rotundy je možno datovať vznik hradu až do 3 štvrtiny 12. storočia. Veľký význam hradu a mestu prisúdil Karel IV, keď vyhlásil, že nesmú byť odcudzené českej korune. Podľa povesti pri love v okolitých lesoch objavil horúce liečivé pramene a založil tam mesto. Dnes Karlove Vary. Počas husitských vojen kráľ Žigmund dal hrad do zástavy a v roku 1434 prešiel do majetku rodu Šlikov. V roku 1598, po dlhých bojoch mešťanov s vrchnosťou prechádza hrad a rozsiahle panstvo do majetku mesta Loket. Úpadok a utrpenie, ktoré prináša tridsaťročná vojna, trvá až do 18. storočia. V tom čase už hrad stratil strategické postavenie a začína chátrať. Začiatkom 19. storočia je prestavaný na vezenie. Keď sme si pokojne prešli všetky nádvoria a vnútorné muzeálne priestory, neodolali sme zobnúť si maličkosť pri rozloženom bufetovom stane na drevených laviciach. Spomenul som, že sme si pokojne prešli expozície, to preto, lebo pri prehliadke hradu nie je sprievodca, čo niekedy oceňujem. Niekedy je ten sprievodca, alebo sprievodkyňa skôr na obtiaž, alebo možno len na to, aby návštevníkov poháňali z miestnosti do miestnosti. Sú fantastickí tí, ktorí vedia pútavo  a zanietene rozprávať o tom, čim prechádzame a potom sú, volám ich skúšajúci, takí, ktorí pristavením sa pri akomkoľvek exponáte zatvária záhadne a dajú do pléna otázku, „tak, kto mi povie, k čomu slúžila táto nádoba ?“…a skúmavo sleduje sklopené zraky nešťastníkov šúchajúcich nohami navlečenými v papučiach. Odrazu sa všetci cítia ako v piatej ľudovej pri odpovedi z nenávideného predmetu a pozerajú sa na všetko možné, len nie na nočník, na ktorý mieri krvavočervený nechtík sprievodkyne. Takže, niekedy je fajn v pokoji si prejsť hradnými priestormi, zastaviť sa pri obraze Žigmunda Luxemburského a nie pri mečoch, kde sa hrnú všetci militantne naladení putujúci pamiatkami.

A potom je ešte fantastické zísť pomaličky po schodoch uličkou do krásneho mestečka Loket, pokochať sa po ceste úžasnou kompozíciou rôznakých komínov na všemožných strechách starých domov, ktoré sme už obdivovali z okien hradu. Už len tie strechy s komínmi si zaslúžia pozornosť. „Zdvihnite si pohľady pri návštevách miest nad úroveň výkladov. Objavíte ich ďalšiu hodnotu“, kázal nám náš profesor Kahoun pri exkurziách po historických pamiatkach Československa. A ešte niečo nás naučil pri hľadaní krásnohistorična. Obzrieť sa vždy po určitom úseku za seba. Je to príjemné prekvapenie z inakosti. No a keď sme sedeli na káve oproti barokovej monumentalite radnice na južnej strane námestia, zakladali sme si všetku tu prenádhernosť do štelajzní spomienok. Je dobré, keď to robia dvaja. Je dobré, keď máme o tej podmanivosti videného komu povedať. Vtedy je tá podmanivosť ešte podmanivejšia. Aj tie renesančné a barokové štíty domov, i barokový chrám sv. Václava a stĺp Najsvätejšej Trojice v strede námestia a malá fontána v ktorej sme si museli ovlažiť ruky. Nuž a pri odchode z mestečka Loket, po prechode mostom nad riekou Ohře je také neveľké miesto, vyhliadka na pôvabnú veľkoleposť hradu a mesta Loket. Aj tam je dobré držať dlaň s ktorou môžete bez slov….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski + hrady.cz