pravda krásy

…keď sme si pochutnávali na výbornej káve pri stolíku pred malým barom v uličkách chorvátskeho primorského mestečka sv. Filip i Jakov , pozorovali prechádzajúcich turistov, ktorí sa pokúšajú ísť v miestach tieňa a medzi ich nohami pobehujú veľké čajky v nádeji, že niečo sa im ujde z toho, čo ľudia zajedajú pri chôdzi. Najviac ich bolo pred miestnou pekárňou z ktorej vychádzali kupujúci s niečím v sáčku a stále bola nadej, že nejaká tá odrobinka upadne na zem. Spod zobákov im kúsky kradli holuby. Boli rýchlejší a drzejší. Fandili sme vrabcom. Trochu sa báli a tak sme im pohodili sem tam kúsok keksu, alebo úlomok zmrzlinového kornútku. O ten sa museli deliť s naším Arésom, lebo to je jeho bašta všade, kde sa zmrzlina predáva. Má na to nos. Len k tomu, čo hľadáme nás doviesť nevie. Pýtame sa mladého čašníka , či nevie kde stojí románsky kostol sv. Roko. No keď zdvihol obočie bolo jasné, že nemá ani potuchy o čom hovoríme.

Musíme niekoho staršieho. Pobrali sme sa k parkovisku. Najlepšie je v strede mestečka, pri cintoríne. Ono sa vlastne inde ani parkovať prakticky nedá. Všetko je tak upchaté, že je zázrak ako sa vedia domáci na tie miesta dostať a hlavne odtiaľ vyjsť. Vyberač parkovného driemkal, ale keď sme sa blížili akoby vycítil, že niečo kvapne a zdvihol hlavu. Pýtal som sa ho na kostol a on tak zvláštne zafučal cez fajčiarske žlté fúzy až sa mu trochu nadvihli na znamenie, že rozmýšľa. Po chvíli otočil hlavu na jednu stranu a tak určil smer. „Tadiaľ stále rovno hore a na hlavnej ceste doľava, ale len kúsok, potom už bude smerovka na Vrbicu. To je časť mesta, niekedy samostatná dedina. Pred Vrbicou sú už tabule ku kostolu“. Trochu som pridal k parkovnému a poďakoval. Chvíľu sme sa motali uličkami a už sme aj trochu prestali veriť zafajčeným fúzom, keď na stene akéhosi domu bola smerová tabuľa. Pred Vrbicou sme odbočili doľava podľa tabúľ okolo borovicového lesíka. Keď stromy začali rednúť, začali sa spomedzi kmeňov vynárať steny kostola, ktoré mohli byť niekedy biele. Celý areál bol ohradený pletivom a pred vchodom bolo jasné, že sa tu konajú púte. Lavice, pódium a udupaný priestor…a akoby zázračný kostol medzi borovicami. V jednoduchosti nádherná jednoloďová stavba s presbytériom a renesančnou zvonicovou vežičkou a pred vchodom na sebe naukladané obrovské kamene, ktoré zrejme slúžia pri vonkajších liturgiách ako obetný stôl a ambona.

Rogovo je pomerne veľkým územím, ktoré daroval chorvátsky kráľ Petar Krešimír IV. sídliaci v neďalekom Biograde a Nine, benediktínskému kláštoru Sv. Ivana v Biograde. Benediktínski mnísi postavili nad obcou Rogovo, dnes sv. Filip i Jakov v 11. storočí kostol, ktorý slúžil aj blízkemu opevnenému kláštoru a pravdepodobne aj vtedy tu stojacemu opevnenému hradisku Dvorina. V roku 1126 bol zničený Biograd a benediktínov presťahovali na opátstvo do Čokovca. Vtedy bol zrejme poškodený aj kostol v Rogove. K jeho obnove došlo až v14. storočí zásluhou opáta Petara Zadranina. Ale následne počas osmanských nájazdov bol opäť poškodený.

Ticho s neúnavným a jednotvárnym cvrlikaním cikád. Cez štrbinové románske okná kostola počujeme prenikať gregoriánske spevy benediktínských mníchov, opierame sa o chladivé kamenné múry kostola a cítime ako nami preniká stáročná história. Cvrlikanie cikád sa mení na šuchot kutní prechádzajúcich mníchov a všade až tam kamsi do diaľky rovinnej pustatiny sa šíri pokoj. ……Idite u miru….počujeme ?

Vrátili sme sa do mestečka a tie spevy v nás stále zneli. Neviem či sme ich naozaj počuli. Na brehu, tam kde bol kedysi dôležitý prístav starých Chorvátov. Tam, kde Petar Krešimír IV Veľký založil dynastiu Trpimírovcov prvých slovanských kráľov. Na ceste medzi Zadarom a Šibeníkom

text, foto © Peter Krivda Soliwarski