Spomienky, to sú neustále cesty v priestoroch, ktoré sme už raz prešli a teraz sa pokúšame nimi prechádzať ešte raz. Tieto „druhé“ cesty, tie spomienkové cesty aj napriek tomu, že sú už len akýmsi premietaným filmom tých reálnych ciest, tie spomienkové cesty majú jednu výhodu. Keď ideme po cestičkách spomienok, odpratávame z pred seba všetko to, čo na reálnej […]

Niektoré cesty sa zdajú byť nezaujímavé , až neskôr zistíte, že vedú k pokladom, ktoré ste inde hľadali z veľkým úsilím. Po Jadranskej magistrále od Šibeníka k Splitu sme sa prevážali mnoho krát. Mnoho krát sme boli aj v malebnom mestečku Rogoznica, postavenom tak, ako vedľajší Primošten pôvodne na ostrove, ktorý bol neskôr spojený s pevninou skalnatou úžinou. […]

….ráno pri rádiu som si spomenul na nášho strýka Laca. Pri nejakej talianskej piesni, ktorá z neho znela. Taliansko stále znie v mojich spomienkach v súvislosti so strýkom. Už nežije. Vedel krásne snívať a tiež hľadal vône. Miloval umenie starých majstrov. Najmä talianskych. V jednej izbe mal obrovskú knižnicu a v nej naprataných kníh do prasknutia. A nie len tam. A […]

…nie vždy a všetko musí vyjsť podľa predstav a plánov, ktoré si urobíme pred cestou v nádeji ideálnych zážitkov. Ono vlastne nikdy a takmer nič nevyjde tak, ako si to vopred naplánujeme v blahej predstave o budúcej ceste. Nenapadol sneh. Tak sme si želali, aby napadol sneh na Poloniny, keď sme tam smerovali po Novom roku. Nenapadol. Poloniny. Magické sovo. Akoby z […]

…sadli sme si v kaviarenskej terase na Hlavnom námestí, lebo odtiaľ sme mali celé okolie v dohľade. Všetko sa dalo tak nádherne pozorovať pri výbornej káve bez nepríjemného pocitu vtierania sa do súkromia. Premlelo sa tu strašne veľa ľudí, lebo okrem toho, že je to jedno z centier mesta, predávajú tu aj skvelú zmrzlinu. Teda zrejme je skvelá, keď si ju chodí práve […]

…domy, múry, ulice, dlažba miest nesú v sebe vlastnú pamäť. Na tých, ktorí ich dali postaviť, na tých, ktorí ich postavili, na tých, ktorí v nich bývali i na tých, ktorí kráčali po ich kamennom tele a vyhladzovali hrubé nerovnosti. Nesú v pamätí tých, ktorí tu nechali stopu ako prví aj tých, ktorých otlačky nôh ešte dnes nevyschli. Keď sme prechádzali už […]

…sú tuláci, ktorí cestujú s presne stanoveným plánom a aby dosiahli svoj cieľ, ktorý si naplánovali neuhnú zo svoje cesty. Keď sa tak zamyslím, tak to vlastne nie sú tuláci, ale povedzme cestovatelia. Lebo tuláci, my síce vieme, kde je náš pomyselný cieľ, ale keď po ceste je tak nesmierne veľa lákadiel, ktoré sa vynárajú spoza obzorov. Nádherná krajina údolia […]

Už vstup Jána Hlavatého do výtvarného diania na Slovensku, alebo lepšie povedané vtedajšieho Československa na začiatku osemdesiatich rokov , teda po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave je poznačený razanciou a odhodlaním vytvárať si vlastnú, osobitú a originálnu cestu. Študoval v ateliéri prof. Jána Želibského z ktorého profiluje velký okruh […]

….len si tak sadnúť na breh Malého Dunaja a sledovať ako plachtia zlaté listy topoľov a jelší nad jeho hladinou v ktorej sa odráža celý svet. Farebné šialenstvo impresie, ktoré nedovolí odísť a núti chytiť za blízku ruku a ticho ju pritiahnuť na ten breh a usadiť do zlatého, voňavého bohatstva. Spolu počítať kruhy na vode a hľadať v nich chvejivý obraz […]