pravda krásy

Pri mojich Potulkách na Východnom Slovensku som sa len z ťažkosťou odpútaval od miest, ktoré som navštívil. Krása pamiatok a prírody do ktorej sú zasadené, vytvára jedinečný fantastický zážitok, ktorý sa len veľmi ťažko opisuje a niekde v jeho závere je neustále predsavzatie „ešte sa sem vrátiť“. A potom, keď toto zažité doznieva a už sme inde, obrazy, vône sa vracajú, vystupujú na povrch spomienok.

Len ďalší zážitok na Potulkách ich prevrství, len ďalšia láska preklenie stálu spomienku na tú predošlú. Aj do regiónu Rimavskej Soboty ma priviedla súťaž Pamiatka roka Fénix. Priznám sa, že je to kraj, ktorý som doposiaľ z neznámych príčin akosi obchádzal. Aj keď nie úplne, ale predsa nepatril medzi prioritné cieľ mojich Potuliek. Neprávom. Tak nádherné prírodné scenérie sa spájajú s množstvom úžasných pamiatok na ktoré je nutné mať dosť času aby sme ich obsiahli. Stačil som zatiaľ len na niekoľko mojich lások. Jedna z nich je v dedinke Rimavské Brezovo.

Evanjelický kostol augsburského vyznania v Rimavskom Brezove bol pôvodne postavený ako jednoloďová stavba s pravouhlým presbytériom, na západnej strane s predstavanou vežou. Najstaršiu zachovanú etapu výmaľby stredovekého kostola prezentujú konsekračné kríže, z ktorých sú na pôvodnej omietkovej vrstve zachované tri. Po celom obvode pôvodnej svätyne kostola obieha výmaľba s dominantnými scénami Smrti Panny Márie a jej Nanebovzatia, Klaňania troch kráľov a Snímania z kríža. V klenbových poliach presbytéria sú zobrazení anjeli, evanjelisti a štyria cirkevní otcovia.

Jednotlivé scény sú spájané iluzívnymi ornamentálnymi pásmi s motívmi mozaiky a štylizovaných vzorov. Historik umenia M. Togner pripisuje maľby Majstrovi presbytéria v Ochtinej a ich vznik datuje do 60. až 80. rokov 14. storočia. Súčasné reštaurátorské práce prinavrátili dôstojnosť a umelecko-historickú vážnosť nielen stredovekým nástenným maľbám, ale ich prostredníctvom aj celému objektu kostola. O tento staronový šat pamiatky sa v roku 2012 zaslúžili reštaurátori Miroslav Janšto a Rudolf Boroš.

Dlhé stáročia snívajú ľudia o cestovaní časom. Chceli by sme sa pozrieť niekam do minula a zažiť aspoň na chvíľu obdobie o ktorom sme sa učili, čítali, neznámu, tajomnú historickú etapu, ľudí. Alebo vidieť aspoň kúsok nášho ľudského budúcna. Reštaurátori výtvarných diel napriek tomu, že žijú tak trochu v anonymite oproti iným umelcom, majú jednu úžasnú výhodu, výsadu. Len im bola daná možnosť prechádzať časom cez diela, ktoré reštaurujú. Ony sú vstupnou bránou do minulosti a tá sa otvára dotykom reštaurátora , jeho kontaktom s výtvarným dielom, potrebou preveriť si materiály a postupy, ktoré užíval pôvodný tvorca v stredoveku, renesancii, alebo inej epoche.

A tak reštaurátor v tichu svojho ateliéru, alebo tu v priestoroch stredovekého kostola načúva starým majstrom a odhaľuje tajomstvá ukryté stáročiami. A keď pokorne počúva, lebo počúvanie je najdôležitejšou časťou dialógu, keď pokorne počúva, stáva sa spolutvorcom a vzkriesiteľom umenia histórie. On, oni nám potom posúvajú odkazy dávnych majstrov cez znova oživené diela.

Sedeli sme pred kostolom a rozprávali z mladou farárkou Jankou Mihálikovou o vôňach tunajšieho kraja, ľudí, žitia. Dlho som odchádzal, ale nechal som tam kamienok od Dunaja. Vrátim sa.           text, foto © Peter Krivda Soliwarski