pravda krásy

…nech kráčame kamkoľvek v hľadaní minula, nech kráčame kamkoľvek v snahe dotknúť sa odtlačkov našich predkov, kráčame neustále k Akropole, alebo Panteónu. Kráčame dejinami, ktoré vydláždili cestu pod našimi nohami od dôb, keď naši predkovia vyhranili kameňom miesto svojho bytia, keď v ňom postavili mystický stĺp, alebo vysadili okultný strom, aby pri ňom sklonili hlavy pokory a tak položili základy našich Akropol, alebo Panteónov. Sú rozosiate po krajine našej vlasti ako znaky príslušnosti ku kultúrnemu vývoju a ich poznanie je predpokladom toho, aby sme nimi neprechádzali ako cudzinci, ani ako turisti obdivujúci prírodné krásy, alebo folklór, ale aby sme prichádzali ako pútnici po cestách poznania od šera predhistórie na výslnie vekov staviteľov chrámov ľudského umu a dielňami umelcov ukladajúcich základy kultúrnej identity.

    Keď sme kráčali, pomaly, z konca dediny Sádok chodníkom do vrchu Chríb, nedalo mi to a musel som pátrať po pôvode názvu Chríb. Na Slovensku to nie je ojedinelé pomenovanie a tak rada jazykovedca hovorí, že pôvod názvu Chríb vychádza zo staroslavianského Chríb – hrb, kopec a preto sa s takýmto pomenovaním stretneme najmä tam, kde na nejakom kopci stojí, alebo stál ranostredoveký kostol, tak ako tu kostol Panny Márie kráľovnej anjelov. Románsky, alebo ranogotický kostol, ktorého predpokladaný vznik zaraďujeme niekam do druhej polovice 11. storočia, kedy tu, nad krajinou Ponitria, na strategickom mieste, založili slovanské kmene osadu Čížik, dnes Sádok v ktorej kostol plnil aj obrannú rolu svojím opevním kamenným múrom a ako farský kostol slúžil aj pre niekoľko ďalších osád v okolí. Stúpali sme do kopca a medzi sviežojarnými už zelenými korunami stromov začala presvitať beloba múrov kostola. Nedalo mi to, aby som si nepredstavil kráčajúcich kopcom v čase, keď tu stála ešte osada, keď očakávali bezpečie za obrannými drevenými valmi, keď prechádzali bránou a sklonili hlavy vo viere pred múrmi kostolíka v ktorom bol ukrytý celý ich duchovný svet. Tu krstom priviedli do sveta svetla a pri múroch uložili do sveta večnoty. Tešili i plakali.

     Dlhá a zvláštna cesta prechádzala vývojom nádherného kostola Panny Márie kráľovnej anjelov na okraji, alebo nad obcou Sádok. Nádherného vo svojej jednoduchosti a tvarovej čistote. Niekedy snáď od konca 11. alebo začiatku 12. storočia sa tu, na kopci Chríb začínajú písať dejiny viery v Krista v malom, jednoloďovom kostolíku s apsidou. Nebol duchovným útočiskom len pre ľudí osady Čížik, ale ako farský kostol slúžil aj pre ďalšie osady v okolí. Tatárske vpády ničivo poznamenali snáď všetky miesta, do ktorých tieto hordy vpadli. A tak aj v jarných mesiacoch roku 1241 pustošili oblasti juhozápadného Slovenska a s najväčšou pravdepodobnosťou spustošili aj osadu Čižik s farským kostolom. ktorý stál na strategickom mieste, dobre viditeľnom z ďalekého okolia. Napriek hrôzam tatárskeho rabovania, celá táto oblasť, podľa záznamov, pomerne rýchlo prekonala  bolesti rán po votrelcoch. Už v roku 1295 sa objavujú písomné záznamy majiteľoch okolitých obci a pôdy, hradných jobagiónov, slobodných rytierov, vojakov, ktorí vykonávali z okolitých hradov strážnu službu na kráľovských majetkoch. V priebehu 14. storočia sa tu usádzajú noví majitelia Klátovej Novej Vsi a Sádku, novoveská vetva rodu Diviackovcov, ktorí sa stávajú patrónmi kostola spolu s Bačkádyovcami a Majténiovcami.

  Nepokoje reformácií v 16. storočí poznamenali, tak ako všade, aj vývoj kostola Panny Márie kráľovnej anjelov. Celé obdobia premien, zatieraní, prestavieb i dostavieb, snáď najlepšie charakterizujú okná. Sú očami pohľadov do krajiny, ktorou prechádzajú dejiny i priezormi do vnútra tých, ktorí tu na dlažbe so sklonenými hlavami túžobne verili v dobro. Oči sú akýmsi denníkom života v ktorom sa odráža každý deň. Dobrý i zlý. Nedajú sa oklamať, sú také, akými sme boli my. A tak tu vedľa seba sú odtlačkami histórie románske, gotické, renesančné i barokové .

    Sadli sme si do ticha a prítmia, počúvali sme odniekiaľ vzdialený spev, akoby k nám doliehala ozvena dávno minulého a my, s hlavami zdvihnutými ku klenbe kostola a stenám na ktorých sme ako v prastarej knihe odhaľovali vo výmaľbe tváre a postavy Krista v mandorle, evanjelistov, apoštolov v Nebeskom Jeruzaleme, sledujeme Klaňanie troch kráľov prichádzajúcich na koňoch, veľkolepý obraz svätého Krištofa, svätíc a svätcov, fragmenty i väčšie celky prelínajúce sa cez seba časmi ich vzniku. Listovali sme v tej úžasnej Biblii pauperum, v biblii chudobných, v biblii tých, ktorí sa sem, do kostola Panny Márie utiekali pre Slovo. Vžíval som sa do úchvatnej roly reštaurátora, objaviteľa, ktorý tu vrstvu po vrstve, hodinu po hodine, odkrýva jednu z mnohých veľkolepých galérii našej histórie. Vžíval som sa do roly reštaurátora Petra Koreňa, ktorý sa dotýkal prstov a dlaní tých, ktorí dali tvar tejto skvelej výmaľbe a závidel som mu, že on bol tým, kto im vdýchol tvar ďalšieho života.

Ešte sme sa pristavili v tom tichu hudby dejín pri náhrobnom kameni rodu Bacskady, ktorý je osadený v dlažbe kostola a vyšli sme von, do slnka a jarnej zelene. Slnko, ktoré presvitalo cez práve rozvinuté listy mohutných líp, dávalo bielym stenám nazelenalý nádych. Prechádzali sme po miestach zaniknutého cintorína, dlaňami som zanechával stopu na oporných múroch vo viere, že mi vyrozprávajú o všetkých tých vetroch, ktoré previali nad Chríbom počas stáročí. Sadli sme si na kamene obranného múru, do vôni rozbujnenej jari a nasával som ich smädno a dychtivo. Pozeral som sa cez vstupnú bránu prekrytú šindľom na kostol pri ktorom som si akosi uvedomil zmysel osobných púti, kde som pochopil, že nie je len jedno Santiago de Compostela v Španielsku. Je všade tam, kde svojou cestou dôjdeme sami k sebe…..

                                                                                                                                                   text, foto © Peter Krivda Soliwarski