pravda krásy

…a tak keď sme na ceste, tak zväčša máme vytýčený nejaký cieľ kam sa chceme dostať a niečo tam pozrieť, alebo vybaviť, cesta vedie po nejakej trase, ktorú sme si vyhliadli. Otec nám kedysi hovorieval „idem na cestu“. Vedeli sme, že to znamená, že ide niekam na služobnú cestu. Veľa chodieval na služobné cesty a my sme vtedy mali akýsi zvláštny pocit väčšej slobody. Keď bol na ceste. Ale Potulky to je niečo úplne iné. 

To je niečo, čo sa nedá presne naplánovať. Je to niečo, čo začína niekde vo vnútri tlieť, kvasiť, bobtať a ono to tlenie, kvasenie a bobtnanie vznikne mnohokrát z úplne nevinného malého podnetu, ktorý z tou Potulkou zdanlivo nemá nič spoločné. Ten podnet si vlastne vo veľa prípadoch ani nejako zvlášť nevnímame. Zbadáme niekde na mape názov nejakej dediny, kaštieľa, mesta, obrázok v časopise, niečo, čo sa nám zakóduje v tých úžasných zákrutách a zatáčkach mozgových. Nevedomky do podvedomia. Ono si to naše podvedomie s nami robí čo chce. Bez nášho vedomia.

Uchová si nejakú maličkú iskru, taký maličký záznamík a nechá ho v nejakej komôrke depozitu podvedomia uležať, vyzrieť. A potom v nečakanú chvíľu, kde nič, tu nič vytiahne podvedomie zo štelajzne niektorý z tých záznamíkov na naše vedomie a my sa už vyberáme na Potulky bez akékoľvek presne určeného cieľa. Teda niekedy ten cieľ si aj zadáme, ale cestou je toľko lákadiel odbočiť na niektorú stranu, za niektorý kopec, cez niektorý most a potom tam za tým kopcom je ďalší a most a čosi, čo je tam v diaľke a my ešte nevieme čo je to a musíme to vidieť.

Keď prídeme na to miesto, s potešením zisťujeme čo sme objavili, ale odtiaľ vidíme tam na obzore iné neznámo, ktoré sme ešte nevideli. No po ceste nás na jednej strane zláka čarovná lúka celá pofrkaná, postriekaná nepredstaviteľnou paletou farieb akoby práve odtiaľto odbehol Jackson Pollock, ale tieto voňajú a nedajú odísť, priťahujú, lákajú ľahnúť si a nasávať vône, sledovať motýle sadajúce na tie farebné škvrnky, zatvárajú a otvárajú krídla v súťaži s kvetmi o väčšiu farebnosť. Tak potom trvá nesmierne dlho kým dospejeme aj na miesto prvotného chcenia. Vlastne neviem či je to dlho. Nie, dlho to nie je, len pekna vidíme veľa.
Do Bytče ku kaštieľu som sa dostal cez Kotešovú, ktorá je síce úplne mimo cesty a ďalej, ale…aj tam je kaštieľ. Chvíľu som stál pred múrom, ktorý obieha okolo kaštieľa a ktorý bol pôvodne obranným, ale dnes dotvára romantickú kulisu celého objektu. Pozeral som sa cez kovanú bránu a prihovoril sa mi starší pán, že je sused od kaštieľa a že ak by som chcel tak ma ním povodí. A ja som chcel a starý pán rozprával o všetkom čo si pamätal.

Rozprával aj o tom čo si pamätali jeho rodičia, hovoril mi aj o terajších majiteľoch kaštieľa, ako ho kúpili a pomaly obnovovali a napĺňali sebou s láskou a napĺňali krásnom a vôňami dobra. Stúpal som po schodoch, prechádzal miestnosťami, obchádzal kaštieľ, prechádzal až k zadnému múru a cestoval časom. Rád cestujem časom, lebo v takomto cestovaní nás nemôže nikto a nič obmedziť.
Zablúdil som do minula tohotov jadre kompaktne zachovaného neskorogotického kaštieľa (kúria)v Kotešovej z poslednej tretiny 15. storočia s podkovovitou obrannou vežou na severnej a štvorcovou na juhozápadnej strane. Pôvodne mala stavba drevené trámové stropy. Trámy prechádzali cez murivo a z vonkajšej strany na nich bola umiestnená po celom obvode obranná ochodza. Vstup bol z vonkajšieho dreveného schodiska.

Z tohoto obdobia sa zachovala monolitná kamenná kľúčová strieľňa, gotické ostenie okna vo veži a murované lomené portály vo vstupnej, prechodnej chodbe. V poslednej štvrtine 16. storočia boli všetky miestnosti na prízemí aj poschodí zaklenuté valenou klenbou s lunetami. V reprezentačnej miestnosti na poschodí sa z tejto prestavby zachoval otvorený kozub s kamennou rímsou a profilovaný renesančný portál. V prvej polovici 19. storočia bola pristavaná klasicistická prístavba. Súčasní majitelia vykonali na celom objekte dôkladnú stavebnú obnovu s prihliadnutím na zachovanie všetkých historických detailov. Tak sa kaštieľ opäť zaskvel v reprezentatívnej podobe, naďalej odovzdáva svoje historické posolstvo a slúži kultúre a turistickému ruchu.                  text, foto © Peter Krivda Soliwarski