pravda krásy

….kameň obruby malej parkovej fontány v parku Grassalkovichovho kaštieľa v Ivanke pri Dunaji bol vyhriaty aprílovým slnkom. Sedel som na okraji, počítal púpavové zlatiaky rozhodené po čerstvej tráve, nasával vône rozkvitnutých jabloní a gaštanov okolo a bolo mi pokojno. Fontána ešte nešpľachotala, teda ani neviem či je špľachotajúco funkčná. Ale vtáky nahradili úspešne akýkoľvek zvuk, krásne prejavovali svoj jarný exibicionizmus.     Blúdil som po stenách, oknách, portáloch, terasách, veže kaštieľa zrakom a musel som mu dať trochu odpočinku na zeleni stromov, lebo prudké slnko odrazené od stien unavovalo. Snažil som sa rozpomenúť koľkokrát som prechádzal okolo tohoto kaštieľa Ivankou a koľkokrát som si hovoril, že už sa tu musím zastaviť, pozrieť si ho dôkladnejšie v kľude nenáhlivosti. Keď som pred dvomi rokmi (?) fotil plastiky pred náprotivným kostolom sv. Jána Krstiteľa, ktoré vtedy akurát zreštauroval Jožo Hrvoľ, bolo to na jeseň a tiež som si hovoril zo schodov kostola, že už by som sa mal zastaviť aj pri kaštieli. Teda vlastne za kaštieľom. Lebo jeho čelnú stranu som okoloidúcko poznal, myslel som si.     A teraz, keď som sedel na obrube fontány v parku, cez lístie a konáre stromov som trochu videl na kostol a sochy sv. Valeriána a sv. Floriána pred ním, keď som sa trochu nahol dozadu ovšem, uvedomil som si, a nie po prvý raz, ako často a smädno a hladno naťahujeme ruky za niečím vzdialeným, fascinujúcim exotičnom a omamno lákavým neznámom. No a aby sme sa do toho neznámoexotičného krásna dostali stoja nám ako naschvál v ceste tie naše, doma stojace mámivé krásna a historična . Vlastne je dobre, že ideme do toho vzdialenejšieho krásna a historična, aby sme sa ho naučili vidieť. To krásno a historično. Lebo tam, precestujúc ďalekosť a  nevidieť a nepoznať to krásno a historično je hanba.

Ono je to hanba hlavne doma, ale tam v tej závideniahodnej exotičnosti sa to krásno a historično naučíme vidieť. A potom, keď sa už naučíme vidieť a pozerať, odrazu sme začudovaní koľko úžasností obchádzame, koľko sme obchádzali ne cestách do inakiaľ. Prichodí mi to ako keď dlho siahame po veciach, ktoré sú v nedohľadne, v hmle, nepolapiteľné a pritom sa nevnímajúc potkýname o iné, ktoré sú pre nás omnoho dôležitejšie. Hľadáme a naháňame ľudí, ktorí majú pre nás oči a vnútro zatvorené a my si namýšľame, že bez nich ničím nepohneme, oni sú tí najdôležitejší. Nevidíme a necítime, že každý deň nám podávajú ruku tí, ktorých by sme mali ľúbiť celý život. Podávajú nám ruku tí, ktorí si nás aj vážia a chcú byť pri nás.

Ivanka pri Dunaji je už akýmsi predmestím Bratislavy. Možno preto. Asi je to príliš blízko. Aj gróf Grassalkovich to vedel, keď si zvolil toto miesto na stavbu svojho sídla pre voľné dni. Neznie to dobre, ale potom víkendové sídlo ? „Pán gróf odchádzate, prosím ponížene, na svoje víkendové sídlo ?“ Asi by sa zakuckal od udivovania sa, teda. „Bude si želať urodzený pán ísť do víkendového sídla ?“…to znie prapodivnoúchvatne ako z televízneho seriálu. Ale on práve, že je blízko. Ivanka pri Dunaji. Koncom 18. storočia bol kaštieľ romantická rokoková dominanta obce s rozsiahlym anglickým parkom.

Potom neskôr, v roku 1841, ho kúpil Michal Obrenovič, srbské knieža a chvíľku dokonca aj kráľ, ktorý sa sem uchýlil do exilu. Na začiatku 20. storočia sa kaštieľ stáva majetkom Hunyadyovcov a tí mu dávajú súčasnú secesno-neogotickú podobu. A pristavili vodnú vežu, ktorá podstatne pozmenila siluetu kaštieľa. Následne jezuiti v roku 1941 už s kaštieľom nerobili nič, len tam nasťahovali svojich študentov múdrosti naberajúcich v Bratislave.

Roky budovania svetlejších zajtrajškov kaštieľu nejako zvlášť zabrať nedali. To skôr park prišiel k ujme. Vlastne som ani nevedel, že ním preteká potok, ktorého meno nepoznám a nebol nikto nablízku a tým potokom cez ktorý vedie klenutý most sa v súčasnosti park končí a chodník sa rozširuje do cesty a tá, ale to som už ďalej neišiel, tá kamsi medzi betónové novokaštieliky . Vrátil som sa ku kaštieľu teraz v majetku opäť jezuitskej Spoločnosti Ježišovej, prázdny s oknami ako majú slepci. Otvorené, ale nikam. No škoda, nie ? Pekné miesto, len…..      Ešte som sa prešiel okolo a na fajnovej kávičke U Štefánika, podobná je aj v Malinove, vonku na záhradke som sa tak opäť utvrdzoval v tom, ako je vlastne dobre ísť aj za tým vzdialenejším krásnom a historičnom aby sme sa ho naučili vidieť, ale nie len vidieť, ale aj vedieť čo s ním a ako………text, foto © Peter Krivda Soliwarski