pravda krásy

…sú jedni, ktorí ničia, boria naše pamiatky s jedinou perspektívou úžasných miliónových ziskov a potom niekoľko iných, ktorí tým pamiatkam nanovo vdychujú život za zanedbateľné honoráre. Keď som niekedy usudzoval ako postihovať ničiteľov, kazisvetov, uvedomil som si, že vinní sme vlastne my sami. My im to predsa dovolíme, my im to predsa nedokážeme prekaziť. Kde je tá hranica človeka od ktorej sa môže odraziť bezohľadnosť, bezcitnosť, bezcharakternosť s jedinou vidinou, mamonu, oproti pokore, láske, oproti ľudskej človečenskosti, oproti umeniu a kultúre. Ľudskej ?!

Keď ničili a ničia historické a kultúrne pamiatky počas vojen v zbrani, hovoríme im barbari, alebo vojnoví zločinci. Úžasne nás vzrušuje, a oprávnene, skutočnosť, keď fanatickí bojovníci islamského štátu (zámerne som napísal s malým i, veľké I si nezaslúžia) zvrhlo ničia nedoceniteľné pamätihodnosti, históriu kultúrneho sveta nedoceniteľných hodnôt v starovekej Asýrii v Iraku. Len akosi nie nedopatrením, nie náhodou, pozabudneme (?) prejaviť aspoň porovnateľné vzrušenie, alebo rozhorčenie, alebo zlosť, alebo nasratosť, keď vo vedľajšej ulici, dedine, meste akýsi privatizér, developér búra našu históriu, ničí našu kultúru.

Nevieme sa mu postaviť, nevieme sa postaviť tým, ktorí mu to umožnili, to búranie a ničenie, nevieme sa postaviť tým, ktorí dali, dávali a stále dávajú hrabivej zvrhlosti, bezbrehej arogancii a zlodejskej pahltnosti pečať legálnosti.

Keď búrajú a ničia v Košiciach, v Bratislave sa tvárime akoby sa to dialo v Huanggangu, vo východnej Číne, keď rúcajú a boria najhistorickejšie historično na bratislavskom hrade, tak Prešovčania a Košičania hľadajú v pamäti, kde by to tak mohlo byť a keď úchylnou rukou odchádza historická kultúra v Banskej Bystrici, alebo v Ružomberku, akosi náhodou pozeráme na inú stranu všetci.

Celé Slovensko by mohlo byť predmestím ktoréhokoľvek väčšieho mesta vo svete. Máme len to, čo nám dáva príroda a to, čo zanechali dedovia (niekedy nevieme či naši) a za toho Boha akosi nevieme pochopiť, že keď si necháme toto urvať, stratíme meno, tvár, náciu, históriu, kultúru, stratíme podstatu. Ale budeme mať garáže a obchodné centrá, administratívne strediská a bankové centrály, neobývané holodomy a múrmi obohnané getá. A naše deti ? Tie, čo ešte nestihnú utiecť do lepšieho, múdrejšieho a kultúrnejšieho, naše deti nás budú vyhrabávať buldozérmi z hrobov, lebo na ich mieste budú chcieť postaviť niečo nesmierne potrebné. Tak ako my vyhadzujeme z hrobov našich dedov.

V Ploskom neďaleko Košíc sa nachádza jeden z mnohých kaštieľov a kúrií, ktoré boli ponechané takmer v každej obci, či mestečku na Slovensku, ako vyčítavé dedičstvo, ako zlé svedomie i ako pečať neschopnosti a ľahostajnosti v nás. Ale oproti ostatným nebol ponechaný tento, rokokovo-klasicistický, napospas svojmu osudu.

Rodina Keczler, ktorá tento vidiecky kaštieľ v rokoch 1774 až 1778 pravdepodobne postavila ako jedna z mála zrejme spí spokojným večným spánkom. Terajší majiteľ odkúpil tento objekt v stave, ktorý som spoznal len podľa fotografií a v takom ako bol, zapadol do zoznamu všetkých nešťastných nám ponechaných minulom.

Prvú etapu do ktorej sa pri obnove pustili boli interiéry, lebo bolo treba bývať. Z bohatej pôvodnej rokokovej maliarskej výzdoby, ktorá tu pôvodne zdobila hlavne centrálnu kruhovú miestnosť som na fotografiách hľadal terajší stav len s veľkou fantáziou. Ale ako som povedal na začiatku, …sú ľudia, ktorí majú v sebe pokoru, lásku, človečenstvo zabalené do úžasného talentu a umeleckého vedenia.

Akademický maliar, reštaurátor, Mgr. Peter Gomboš ako keby dával nástenným maľbám umelé dýchanie, akoby fukol do vyhasínajúcej pahreby a z nej vzlietol bájny Fénix. Iluzívne maľby v miestnosti dostali nový život. Pilastre a lisény nesúce mohutnú kordónovu rímsu opäť vytvárajú dojem monumentality.

Z ník po stranách vystupujú antické postavy a nad celou korunnou rímsou je vytvorená ilúzia kupoly. Nad západným vstupom je umiestnený erb rodiny Keczler a v kútoch miestnosti sú zátišia s ovocím a všetko opäť dostalo punc pompéznosti. Treba len veriť, že sa domácim podarí tak ako interiérom, dať staronovú tvár fasádam s rizalitmi, portálmi, tympanónmi, pilastrami a hlavicami stĺpov pod rímsou.
…sú jedni, ktorí ničia a boria v mene bankového konta a potom sú……ešte aj ľudia….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski, Peter Gomboš