….chodíme okolo pokladov takmer každý deň, možno v nich bývame, možno sa ich dotýkame, snáď sa o ne potkýname, ale nie vždy vieme, že sú. Nie vždy vieme o pokladoch. Teda mnohokrát vieme o tých pokladoch, ktoré možno ani pokladmi v pravom slova zmysle nie sú a my ich zbožšťujeme, lebo niekto nám implantoval do nášho vedomia správu o poklade, lesknúcom sa, žiariacom, trezorovitouzavretom a rozprávkovohodnotnom. A keď sa tak dotýkame a potkýname sa snáď o tie pravé poklady nemáme ausgerechnet pri sebe nikoho múdreho, kto by nám prstami roztiahol viečka a povedal čoho sa to vlastne dotýkame, na čom sedíme, kam vchádzame a odkiaľ vychádzame.
Možno nám to niekedy niekto, učiteľ, chcel aj, ale …, keď som sa nedávno rozprával s jednou známou, ono je to vlastne priateľka s ktorou sa stretneme len tak sporadicky, keď je na Slovensku, keď príde z krajiny v ktorej je už doma, domov, kde už tak doma nie je, keď sme sa rozprávali sediac na okraji podivného bazénu zničenej a znehodnotenej Rolandovej fontány, ktorá je vlastne fontánou Maximiliánovou, hovorila mi ako vníma tie poklady na ktoré sme sa od fontány pozerali po celom Hlavnom námestí. „Sú to poklady“, hovorila, „na ktoré som sa pozerala od malička. 
Ešte vtedy, keď fontánu nezničil jeden z primátorov a jeho nohsledi a keď nezničili ani to vtedy útulné a romantické námestie, vtedy, keď sme sa schovávali so svojimi láskami na lavičkách v malom parku s ružami, vtedy som ešte o takýchto pokladoch nevedela nič. Nevedela som, že sú to poklady. Boli to naše námestia, domy a uličky, fontány a podbránia, schody, schody na hrad. Vtedy ešte nie k hradným garážam, ale k nášmu hradu. Vtedy sme ešte nevedeli, že sú to poklady. Len to dlhé odlúčenie, stretávanie sa s inými pokladmi na iných miestach iných zemí začalo tie poklady doma otvárať“. 
Sedeli sme na tej znivočenej fontáne, na jednom zo zdevastovaných pokladov a pozerali sme sa ticho niekam hore ponad strechy domov, niekam k hradu, ktorý odtiaľ nie je vidieť. Ale mi sme ho videli. Aj cez tie strechy. Videli to, čo bolo Aladinovou jaskyňou v našom meste, našej krajine a videli sme ako do tej jaskyne plnej pokladov vtrhli lupiči a ničili čo im bolo v ceste hľadajúc svoj poklad. Nemali sme zázračnú lampu ako Aladín. Nevedeli sme sa im postaviť do cesty, lebo vždy nás zmietol mohutný, silný džin stojací teraz na ich strane. Tí zlatokopovia asi ešte budú dlho ničiť poklady so zakrytými očami zlobou a mamonom. Lebo zatiaľ je džin na ich strane.
Ako Jan Werich hovoril „ je obrovské množstvo tridsiatníkov, ktorí tu už tridsať rokov nemuseli byť a je niekoľko osemdesiatníkov, ktorí by tu mohli byť ešte minimálne ďalších osemdesiat rokov“. Spomenul som si na prof. Vladimíra Úradníčka. Bol jeden z tých, ktorí našli tú aladinovú čarovnú lampu a neviem či aj pomocou nej, ale určite svojím úžasným umom a talentom pomáhal mnohým naším pokladom znovu sa zalesknúť. V auguste bude päť rokov čo odišiel do večnej reštaurátorskej komory, ale s otlačkami jeho rúk sa stretávame na mnohých pokladoch Slovenska.
Sedel som na jeseň minulého roku v lavici Piaristického kostola sv. Františka Xaverského v Trenčíne a hľadal som v pamäti čo nám, vtedy študentom, hovoril profesor Karol Kahoun, keď som v asi tej istej lavici sedel, ale pred rokmi. Niesol som si v slojoch uložených spomienok tmavý, ponurý priestor kostola aj keď nám ho pán profesor predostrel ako stánok viery naplnený barokovou pompéznosťou, hýrivosťou fariem nástenných malieb a dramatičnosťou pohyby barokovej architektúry. Aj tak si myslím, že aj on sám ten stav videl viac v chcených snoch ako v reálnom videní. 
Ale po rokoch sa profesor Vladimír Úradníček, excelentný a nadšený reštaurátor, pustil do znovuvdýchnutia života zaspatej nádhery baroknej. Prebúdzal miesto po mieste a aj keď tu nezotrval do konca a jeho prácu preberali iní, jeho žiaci, jeho životodarný dych je tam cítiť aj teraz. Ivan Havasi, Marek Holomaň, Miroslav Slúka, Juraj Krajčo. Reštaurátori, ktorých mená asi neznejú v médiách každodenne ako otrepané celebritné veličiny, ale zaslúžili by si byť vypísané na pamäť v kostolných laviciach nie len v Trenčíne.
Snáď každý, kto aspoň na chvíľu zablúdi do Trenčína, minimálne prejde cez Mierové námestie a okolo rímskokatolíckeho kostola sv. Františka Xaverského (pôvodne jezuitský, od roku 1776 piaristický) ktorý je dominantou západnej časti námestia a predstavuje jednu z významných sakrálnych barokových pamiatok na Slovensku. Základný kameň stavby položili jezuiti v roku 1653. Kostol projektovali a realizovali v rokoch 1653 – 1657 stavitelia talianskeho pôvodu Pietro a Gothard Spazzovci v ranobarokovom slohu ako jednopriestorovú stavbu s postrannými kaplnkami, nad ktorými sa otvárajú emporové oratóriá. 
Trenčiansky jezuitský kostol svojim dispozičným riešením a usporiadaním dvojvežového priečelia nadväzuje na model stredoeurópskeho jezuitského chrámu Výtvarný program nástropných malieb sa viaže k životu sv. Františka Xaverského, patrónovi kostola i mesta Trenčín a tiež jezuitským svätcom. Iluzívna maľba kupoly nad chrámovou loďou patrí k vrcholom barokového umenia na Slovensku. Rovnako aj štuková a štukolustrová výzdoba umocňuje impozantný dojem barokovej výzdoby v kostole. Súčasné reštaurátorské práce prinavrátili dôstojnosť a umelecko-historickú vážnosť nielen maliarskej a štukovej výzdobe, ale ich prostredníctvom aj celému objektu kostola.
Keď ma reštaurátor, akad. sochár Juraj Krajčo sprevádzal priestormi kostola, spomenul som si na sen nášho pána profesora Kahouna. Architektúra, fresky, štuková výzdoba, plastiky i mobiliár boli odrazu presne také ako nám ich vtedy, tak dávno, opisoval. A otváral poklady…
text, foto © Peter Krivda Soliwarski, Ivan Havasi, Juraj Krajčo
Celá debata | RSS tejto debaty