pravda krásy

…kto zabráni divokým husiam aby vyleteli do diaľok, kto zakáže nádherným motýľom roztvoriť farebné krídla aj keď nesvieti slnko, kto zastaví prúdenie vôni diaľav aj keď fúka protivietor ? A kto zabráni tulákom celého sveta aby nasali tieto vône, zobrali do ruky tulácku palicu a ukázali ňou niekam tam, za obzor ? Nie je nutné ísť strašne ďaleko, nie je nutné do neznáma, ale je nutné hľadať krásu. Aj tú, ktorá je na dosah a niekedy okolo nej chodíme každý deň.

Len mať stále jednu nohu vysunutú pred tou druhou…no a tak ako zvyčajne, aj teraz sme nedocenili honor vzrušujúcich zážitkov zo superhypermarketov a skromne sme sa vydali na Potulky. Nie ďaleko, len cez kopec za naším mestečkom hlavným strediskovým. Do Dolnej Krupej.

Boli sme tu minulý rok. Vtedy, keď sme využili pomerne teplú zimu, prechádzali sme sa po pomerne rozsiahlom parku za kaštieľom s krásnymi výhľadmi a sľubovali sme si, že sa sem určite vrátime v čase kvitnutia ruží. Prečo práve vtedy ? Len z jednoduchého dôvodu. Okrem toho, že samotný kaštieľ je jedným z najkrajších príkladov klasicistickej architektúry u nás, obec Dolná Krupá sa hrdí tým, že udržuje tradíciu pestovania ruží, tradíciu, ktorú započala grófka Mária Henrieta Choteková. V jej rozáriu v roku 1929 rástlo 6.000 ruží. Podľa všetkého to bolo najväčšie rozárium minimálne v strednej Európe. Grófka zomrela v roku 1946 vo veku 82 rokov a jej nádherná aktivita bola známa po celej Európe.

Teda nesporne úžasný príklad pre nasledovanie. Podľa toho čo obec Dolná Krupá uvádza v roku 1996 obnovili tradíciu pestovania ruží a tak sme si nechceli nechať ujsť obdobie počas ktorého by mal byť zakvitnutý park okolo kaštieľa a snáď aj celá obec ružami rôznych odrôd. Park po ktorom sme sa opäť prechádzali a dlhšie ako v zime, bol skutočne krásny. Aj napriek tomu, že je z väčšej časti zarastený, nepokosený, chodníky postupne zarastajú a dokonca osvetlenie, ktoré podľa dizajnu tu bolo zavedené pozdĺž chodníkov asi v najväčšej sláve bývalého režimu, pozostáva už len z kovových, zhrdzavených rúr trčiacich z trávy ako zdvihnuté prsty nám „hrdým Slovákom milujúcim svoje (?) pamiatky.

Je tu krásna aj ta vysoká tráva a lúčne kvety, úžasné staré, mohutné stromy pri ktorých treba načerpať energiu, divé kosatce pri jazierku v ktorého hladine sa odráža obraz kaštieľa a rybárov na jeho brehu. Trochu impresie a obrovské množstvo romantiky. Keď sme sedeli na pokosenej tráve okolo jazera a pozerali sme sa tam na druhý breh, odrazu sa predo mnou začala odvíjať čechovovská scenéria. Dámy v dlhých svetlých šatách s krútiacimi sa slnečníkmi na pleci si do ucha, smejúc sa, šuškali niečo o gavalieroch v ľahkých oblekoch pieskovej farby s jemným prúžkom a slamákom na hlave, ktorí sa snažili dostať do ich pozornosti veľkosvetskými vtipmi. Spolu si sadli do trávy pri vode. A my sme sa išli kochať ružami. Pri kaštieli sme ich odhadli zo dvadsať ešte nerozkvitnutých a to bolo všetko. V dedine ich možno pestujú vo svojich záhradkách, ale na záhonoch obce nič. Nuž pozreli sme sa do občianskeho preukazu kde žijeme a hneď nám bolo všetko jasné.
Na mieste dnešného kaštieľa stála staršia stavba, o ktorej existujú aj písomné zmienky. Bola tu do 40-tych rokov 18. storočia. Kaštieľ bol menší ako dnešný. Prestavba na súčasný objekt sa uskutočnila vo dvoch etapách. Súvisela s rodinou Brunswickovcov, ktorí sa stali koncom 18. storočia grófmi a získali veľké majetky. Prvá etapa prestavby sa uskutočnila v rokoch 1793-94 podľa projektov J. Thallera. Stavbu viedol viedenský staviteľ Hausmann. J. Thaller a určil obytnej budove v základe dnešný pôdorys s ústrednou sálou, vymaľovanou rokokovo-klasicistickou nástennou iluzívnou maľbou. Súčasnú podobu získal kaštieľ po úprave v rokoch 1818-1828 podľa staviteľa A. P. Rigela.

Zjednotil priečelie kaštieľa a zvýraznil ho z oboch strán portikami, ktoré chránili vstup. Ku kaštieľu, ktorý bol centrom hospodárskej jednotky, patrili viaceré funkčné stavby, ktoré spolu s parkom tvorili urbanistický celok. Vstup do kaštieľa s kovaným mrežovým oplotením a honosnou bránou chránili z oboch strán stĺpové vrátnice. K nim sa pripájali hospodárske budovy a byty pre služobníctvo. Súčasťou hospodárskej časti bol aj skleník (zachoval sa dodnes) s exotickou kvetenou a rastlinstvom. K areálu kaštieľa patrilo aj divadlo (zbúrané v roku 1946), postavené na spôsob antického chrámu.

V budove divadla bolo aj rodové múzeum a kabinet rarít. Starší barokový domček s manzardovou strechou – tzv. Beethovenov domček, ktorý sa zachoval dodnes, je pozostatkom staršieho historického vývoja kaštieľa, z 18. storočia. Areál kaštieľa je spätý aj so stavbou neďalekého rímsko-katolíckeho kostola, kde je hrobka rodiny Brunswickovcov, a s kruhovou stavbou klasicistického mauzólea na priľahlom cintoríne.

Teraz, keď sa idem prejsť s Áresom z domu, tak sa zastavím pred nádhernými kríkmi fantasticky kvitnúcich ruží pred naším panelákom, ovoniam ich a spomeniem si na grófku Chotekovú….a odkiaľsi z diaľky cez listy stromov znie šum Sonáty mesačného svitu Ludwiga van Beethovena, ktorý ju vraj zložil v kaštieli Dolná Krupá .
http://skolskyservis.teraz.sk/zaujimavosti/maria-henrieta-chotekova/6545-clanok.html text, foto © Peter Krivda Soliwarski