Obdobie dní spomienok na zosnulých, kedy farby a vône z minula sa miešajú so súčasnými. Je do nich zakódovaná pamäť na fluidum minulosti, ktoré je cez ne tu, teraz. Z hmiel sa vynárajú reminiscencie vzdialených, ale neustále prítomných v nás. Trochu nostalgie, melanchólie v mihotavom plameni sviečky. A do týchto tklivodní prichádza bratislavská Galéria Z s výstavou akoby pripravovanou pre toto obdobie. Danuta a Pavol Binder. Dvojica umelcov, ktorí odišli a ostalo ticho. Výstava predstavuje malý výsek z tvorby oboch autorov, diela, ktoré sa organizátorom, kurátorke Beate Jablonskej a výtvarníkovi Olegovi Fintorovi podarilo zapožičať zo súkromných zbierok a v spolupráci s galéristom a výtvarníkom Viktorom Hulíkom prezentovať v Galérii Z.
Je len symptomatické pre slovenskú kultúru, že ustanovizne, ktoré to majú takpovediac v popise práce sa doteraz nepokúsili predstaviť aspoň časť dostupných diel Danuty a Pavla Binderovcov aby tak pripomenuli významnosť a dosah ich diela a zaradili ich do kontextu najvýraznejších osobností slovenskej výtvarnej kultúry. Keď som pred rokmi čítal v novinách článok Beaty Jablonskej ako spomienku na Binderovcov bolo mi clivo. Aj teraz. A tak sa hádam autorka článku, výtvarná teoretička Beata Jablonská nebude hnevať ak opäť zverejním jej slová tu pri príležitosti výstavy, ktorej je kurátorkou.
Oni si tú ľahostajnosť nezaslúžia
Dom Binderovcov bol centrom pre výtvarníkov. Dnes je prázdny, čo bude s ich dielami?
Danuta a Pavol Binderovci boli veľmi dôležité postavy výtvarnej scény. Osud ich umeleckej pozostalosti je však dnes nejasný.
Vlani v lete kultúrnu obec zasiahla ťažká správa. Po úmrtí maliarky Danuty Binderovej z domu na Búdkovej ceste v Bratislave odišiel jej manžel Pavol Binder. Dodnes nik nevie, kde je a čo sa vlastne stalo, ale nešťastný záver tejto správy sa dá tušiť.
V tomto prípade by neistota čakania mala byť sprevádzaná sledovaním osudu cennej umeleckej pozostalosti manželov.
Rozprávali rovnaký príbeh
Danuta a Pavol Binderovci spolu a každý zvlášť vstúpili do dejín slovenského povojnového moderného umenia. Obaja vytrvalo stáli a obhajovali vlastné videnie sveta. Danuta cez hravé, emotívne kresby a maľby hlásiace sa k prúdu geometrickej abstrakcie, Pavol drôtenými sochami posúval našu tradíciu k dedičstvu moderného európskeho umenia. Aj keď každý inak, ale v podstate rozprávali ten istý príbeh. Ona vedome utekala od prísnej geometrie do zdanlivo detsky neohrabanej kresby. Obsesívnym vyfarbovaním a šrafovaním pridávala do chladu abstraktných plôch roztopašnú iskru.
Pavol podobne ako Danuta kreslila modeloval, tvaroval a plietol drôtené sochy, ktoré tiež navonok podliehali kánonu geometrie. Ale najkrajšie jeho sochy sú akoby len rozrobené a neukončené. Drôty neposlušne vytŕčajú v prútoch či zauzlenom chaose. A práve v nich je Pavol Binder svoj – intuitívny, a na chvíľu rozbláznený, aby sa znova mohol poslušne vrátiť do predpísaného poriadku.
Za posledných dvadsať rokov boli diela Binderovcov súčasťou všetkých významnejších výstav, či už tých, ktoré zhodnocovali jednotlivé epochy, alebo tých, ktoré sumarizovali umelecké smery. A ešte niečo. Boli umelcami, ktorí sa neuzatvárali do svojich domov a ateliérov, aby nerušení mohli cieľavedome kráčať vytýčenou cestou.
Práve naopak. Boli to ľudia, ktorí otvorili dvere každému, kto to potreboval. Posedenia v ich dome a záhrade na Búdkovej ceste boli malými spoločenskými udalosťami, ktoré sú také potrebné k duchovnému a bytostnému utvrdzovaniu každej komunity. Nezažila som tie v 70. a 80. rokoch, ale pamätám si tie porevolučné. V kruhu ľudí o generáciu či dve mladších Binderovci dokázali rozpútať vášnivé debaty o umení, politike, aj o kulinárskych dobrotách.
Nikde inde som neochutnala cviklový boršč, krehké slede, či pikantný bigos, podávané s takým samozrejmým šarmom hostiteľky. Danuta Binderová bola Poľka a jej pôvabná namyslenosť, že len poľská kuchyňa je créme de la créme svetového kulinárstva, bola očakávaným spestrením každého posedenia.
Čo bude ďalej?
Dnes je dom prázdny, uzamknutý políciou, záhrada opustená. Diela – Danutine kresby a Paľove sochy čakajú na pomalú devastáciu. Manželia Binderovci nemali deti, len vzdialených príbuzných a preto je situácia taká citlivá a komplikovaná. Navyše ticho, ktoré panuje, neveští nič dobré.
Priatelia a blízki známi urobili, čo mohli a teraz musia čakať. Táto situácia sa nedá vyriešiť štandardnými postupmi. A možno práve tu sa otvára priestor pre konkrétnych ľudí. Z ministerstva kultúry, občianskych či profesijných združení, ktorí by sa mohli pokúsiť hľadať riešenia, aby umelecký odkaz manželov Binderovcov naozaj neskončil na smetisku.
Zaiste, vyzerá to tak, že zákon riešenie neponúkne. Ale keby sa podarilo upozorniť a zmobilizovať verejnosť článkami, ohlasmi a výstavami z verejných a súkromných zbierok, tak ten prázdny čas čakania by mal aspoň aký-taký zmysel. Všetko, len nie ľahostajnosť, tú si Danuta a Pavel Binderovci nezaslúžia.
BJ
Výstava manželov Binderovcov v Galérii Z nepatrí svojím rozsahom k veľkým prezentáciám, ale o to je výrečnejšia. Poetika diel Danuty a Paľa je natoľko sugestívna a hlbokoobsažná, že nás vedie k meditácii. V ich prítomnosti.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski, Andrej Trebatický
Celá debata | RSS tejto debaty