pravda krásy

…sú miesta, ktoré keď ovoniam, v ktorých keď ochutnám steblo trávy, keď vidím zapadať slnko a keď pocítim mäkkosť tráv pod modravou, nedá sa im už vyhnúť. Priťahujú, vábia, tešia v radosti i utešujú. A potom hľadám len zámienku, aby som sa dal ako milenkou zlákať. Na Turiec. Do rozľahlej doliny medzi Malou a Veľkou Fatrou. A keď sa aj kamkoľvek vyberiem, prvá cesta ma zavedie na Čremošnianské lazy. Z Turčianskych Teplíc do Čremošného okolo salaša s ovcami a výbornou žinčicou, nad dedinu, na lúky, ktorých nádhera sa nedá obdobiami porovnávať, len ticho a v pokore vnímať. Na jar z mäkkej, sviežej trávy, v lete medzi margarétami, na jeseň zo zlatých vysokých stebiel a v zime zo snežného kresla bieleho až oči bolia. Sedím tam a s úžasom do seba nasávam čarokrásno výhľadov do dolín až kamsi k Martinským holiam. Ťažko sa odtiaľ schádza s lúčením. Ale aspoň do neďalekej Rakšianskej doliny pod Drienok. Pomaly okolo potoka, ktorý nikdy nezamrzá, pomaly vôňami a farbami, pomaly jeseňou, ktorej pompéznosť palety musí byť zlým, nedosažiteľným snom všetkých koloristov. Chvenie páperia uchyteného na slnečných lúčoch vyludzuje impresie pri každom priehľade cez listy a štíhlosť tráv. Len na skok ešte nad Socovce do priestoru podmanivej krásy blýskavých kvapiek rosy na červených šípkach a ostňoch ihličia borievky. Na kopec nad dedinou z ktorého sa sníva do hmiel v doline Kláštora pod Znievom a potom schádza dolu, opäť do ohňostroja zlatých farieb okolo očarujúceho románskeho kostola Narodenia Panny Márie utopeného v tom zlate. Keď sa lúčim, slnečné lúče už boli pomaly nahrádzané lúčmi sviečok na hroboch okolo kostola, zlato sa strácalo do šeda, hmly sa kdesi utopili v stratene a kvapky rosy už tiež prestali svietiť. Ale vo mne to všetko ostáva až do budúcna. Na Turci….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski