pravda krásy

Niektoré hrady, boli vystavané na miestach, ktoré už z diaľky priťahujú pozornosť aj napriek tomu, že už dávno nie sú hradmi, ale len hradnými rozvalinami v rôznom štádiu rozkladu. Lákajú aj napriek tomu, alebo možno práve preto. Vzbudzujú predstavivosť, romantické snenie o dobách, kedy ešte hradmi boli. Na niektoré sa dá vybehnúť len tak, na skok. Niektoré sú na kopci zdanlivo blízko, ale pri výstupe začnete uvažovať, ako ich mohol niekto dobíjať a niesť pritom ešte ťažké zbrane, alebo ako často vyšli na hrad a zišli z hradu. A potom sú také, za ktorými musíte putovať do kopcov, preskakovať skaly a korene pletúce sa akurát popod nohy. A čím ste unavenejší, tým je ich viac. Múry hradu sú niekde medzi stromami stále ako nedosiahnuteľný mam.

Tak sme sa na skorú jar vybrali po druhý raz na hrad Čabraď. Prvý raz, pred dvomi rokmi, sme sa dostali len kúsok do lesa a začalo nepríjemne pršať, bez perspektívy zlepšenia a tak sme  sa vtedy dlhými nosmi otočili späť. Na konci obce Čabradský Vrbovok sme odparkovali na malom parkovisku a pod dramatickými mračnami sme sa vydali chodníkom v ústrety stredovekého romantična. Chodník najprv cez nejaký lesný potôčik, cez mláky a blato, opäť sme to akosi nevymákli, ale nedali sme sa odradiť. Stúpanie je pomerne mierne, ale v tomto ročnom období mal z toho pochodu väčšiu radosť snáď len náš Áres II. Pobehoval pred nami, sem tam sa obzrel, aby nás nestratil z dohľadu a popohnal nás k cieľu. Jar sa prebúdzala veľmi opatrne, ešte pokrčenými zelenými lístkami na kríkoch a farebným pľúcnikom medzi suchými listami. Keď sme si už hovorili, že oddych by bol asi na mieste, objavila sa niekde medzi konármi stromov silueta hradných múrov. Mysľou mi prebleslo, že to môže byť len akási kulisa, ktorú v diaľke umiestnili zlomyseľní turistolákači, vyškolení na turistomámenie . Akési mytologické sirény, nebezpečné bytosti, ktoré svojím neodolateľným spevom a krásou lákali námorníkov do vĺn, tu boli rekvalifikované na lákanie romantikychtivých turistov k hradným rumom. Prešli sme mostíkom ponad potok, cez čistinu na ktorej stoja dve budovy, ktoré vraj mali niekedy slúžiť turistom, ale osud z nich urobil len chátrajúce domy špatiace prírodu, a klasicistická kaplnka sv. Štefana, ktorú dal postaviť roku 1813, kráľovský komorník Ferenc József Koháry, hlavný správca Hontianskej župy. Tú sme si nechali až na cestu späť a vykročili sme ešte na poslednú etapu do kopca k hradu. Je to už len kúsok, keď sa silueta začne meniť na reálne kamenné múry a potom drevený most ponad priekopu, zrejme niekedy padací, oblúk vstupnej brány a nádvorie. Hrad sa pôvodne volal Litava podľa rieky, ktorá preteká údolím pod jeho múrmi. Bol postavený, ako väčšina v našom teritóriu, v 13. storočí a slúžil k obrane cesty k banským mestám. V polovici 15. storočia sa na hrade usadili žoldnierski lúpežní rytieri Jana Jiskru z Brandýsa po rozprášení husitského povstania v Čechách. Neskôr, v polovici 16. storočia bol dôležitou súčasťou protitureckých pevností, ktorá nebola dobitá. Roku 1511 sa hrad stal majetkom ostrihomského arcibiskupa Tomáša Bakóca, ktorý previedol na hrade stavebné úpravy. Jeho stredoveké jadro sa skladalo z ústrednej veže chránenej štyrmi baštami a z hradného paláca, ktorý stál nad dobre kontrolovaným zalomeným vstupom do horného nádvoria. Na ďalších úpravách sa podieľali Pálffyovci a po nich vojenský veliteľ Ján Krušić. Počiatkom 17. storočia získal hrad do držby Imrich Kohári. Keď sa Koháriovci presťahovali v 18. storočí do novopostaveného sídla vo Svätom Antone, hrad a jeho význam začali strácať na význame . Dovŕšenie úpadku  hradu spečatili majitelia jeho vypálením, aby zabránili zneužívaniu hradnej pevnosti lúpežnými rytiermi. V 19. storočí bola v areáli funkčná už len sýpka, ktorá sa na dobových kresbách vyníma medzi hradobnými ruinami.

Tak ako naša cesta k hradu začala trochu s pochybnosťami o počasí hlavne pri pohľade na dramatický vyzerajúce mračná, teraz sme sedeli na nádvorí na lavičke a premietali sme i fiktívny film o rušnom živote medzi múrmi tejto pevnosti, ktoré sú teraz v rozvalinách a nič mi tak nepripomínalo cintorín, ako tieto trosky našej histórie zaplavené jarným slnkom. Tie zbytky časov minulých v rozvalinách sú krásne. Krásne časom, ktorému odolali, časom v sebe samom i časom pred nimi. Sú krásne možnosťami snenia, ktoré poskytujú. Hradné zrúcaniny trčia do výšky, ako naliehavé spomienky na časy dávno minulé s nánosmi vzdoru a hrdosti. Dotýkali sme sa ich, hladili sme tie mokré, studené skaly, opierali sme sa o našu prítomnosť, ktorá je z nich vystavaná….a trs voňavých fialiek pripomínajúcich, že aj za tým najtvrdším kameňom sa môže ukrývať nežnosť a cit……

Pomaly sme schádzali opäť dole, ku kaplnke sv. Štefana. Je zvláštne vnímať túto, doposiaľ pompézne pôsobiacu, stavbu v prírodnom prostredí, ktoré je akýmsi protikladom tohto sakrálneho objektu. Alebo možno naopak, potvrdzuje pominuteľnosť všetkého, čo vnáša človek do večnosti prírody. Na lúke, ktorá je v súčasnosti prírodnou rezerváciou plazov, vystupuje zo zelene tráv a žihľavy veľkoleposť antických stĺpov nesúcich tympanón, pod ktorým zanechal František Jozef Koháry odkaz, „COMES FRANCISCVS KOHÁRI POSVIT DEI HONORI“ / Gróf František Koháry postavil ku cti Božej /. V roku 1813 dal kráľovský komorník a hlavný správca Hontianskej župy postaviť tento stánok Boží. Z bývalej osady Čabraď ostali zarastené rozvaliny. Len kaplnka pripomína pominuteľnosť. Schody do kaplnky sú pokryté machom a interiér je na každom mieste poznamenaný znameniami doby. Graffity v slovenčine i maďarčine, ako denník sa vyznáva z „lásky k blížnemu svojmu“. Hľadači pokladov tadiaľto zjavne prešli mnoho krát  a každý zanechal po sebe stopu svojho vlastného mravného postoja. Stojac pri rozvalenom oltári ma nevdojak napadlo Krylove „ Z rozmlácenýho kostela v krabici s kusem mýdla přinesl jsem si anděla, polámali mu křídla, díval se na mě oddaně, já měl jsem trochu trému, tak vtiskl jsem mu do dlaně lahvičku od parfému“……………………………………….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski