pravda krásy

…sedel som na vyvalenom pni na brehu Malého Dunaja. Nie toho zlatého, farebného, jesenného. Na ten som myslel cez plávajúcu hmlu nad súčasným, koncoročným, zimným, snivým i clivým. …pozeral som sa do zrkadlovej hladiny Malého Dunaja uchvátený nádhernými odrazmi na jej hladine, fascinovaný farbami, ktoré aj teraz v zime tvoria na pomaly tečúcej rieke podmanivé koloristické divadlo. Keď tak predomnou defilovali farebné obrazy odrazov ako v pohyblivej galérii, uvedomil som si, že vlastne aj náš život, naše žitie, naše ľudské konanie sa odráža na povrchu rieky, na hladine plynúceho života. Prečo si nedokážeme, my ľudia sadnúť na chvíľu na breh tej rieky v snahe o pochopenie, poučenie z obrazov na hladine. Tých minulých, ktoré tadiaľ pretiekli po celé stáročia i tých súčasných, ktoré pretekajú teraz. Ani najmenší pokus o poučenie. Začiatkom decembra sa konala v Paríži 21. konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (COP 21) s dlho proklamovaným obrovským očakávaním. A nevedel som čoho. Netalentovaní a neschopní žurnalisti vypisovali a hlásali bombastické texty o tom, ako sa ženieme my ľudia do pekla, ako ženieme do pekelného sebazničenia celý svet svojou produkciou emisií skleníkových plynov, ako sa rozpúšťajú ľadovce a zdvíhajú sa hladiny morí, ako ničíme dážďové lesy a ….pristavil som sa pri uvažovaní sám nad sebou. Veď ja neviem o tom, že by som vyrábal nejaké skleníkové plyny a v dažďových lesoch Amazónky som nanešťastie nikdy nebol. Kam ja ten svet ženiem ? Spomenul som si aj na Ferina Gondoša z Horných Dajarov a tiež neviem, že by hnal tento náš svet niekam do pekiel. No nejaké tie plyny vypustí, to hej. Aj nejakú tu kvetinku sem tam utrhne pre svoju Hanu. Tak ako aj Dodo Mdlý z Okružného, alebo Miky, ale že by ….a spomenul som si na všetkých tých mojich známych aj menej známych a nech som počítal ako počítal tak toľko plynov by predsa len nedali aj keby…A potom mi tak napadlo, prečo vlastne tí žurnalisti, tí hlásatelia právd, nepovedia presne, adresne, že kto. Nie ? Taký a taký koncern vypúšťa toľko škodlivých plynov do ovzdušia. Tá a tá mamutia nadnárodná spoločnosť vyhladzuje dážďové lesy. A vlastnia ju tie a tie nenažrané, arogantné tlsté bruchá, ktoré ochraňujú tí a tí skorumpovaní politici.„Čaká nás boj storočia. Ak sa nám do konca storočia nepodarí zabrániť, aby globálne otepľovanie prekročilo 2 °C, budeme svedkami častejších období sucha, povodní, roztápania ľadovcov a miznutia čoraz väčšieho rozsahu poľnohospodárskej pôdy. Zmeny klímy budú tiež faktorom, ktorý zhorší problém migrácie,“ uviedol Gilles Pargneaux (S&D, FR), spravodajca uznesenia, ktoré poslanci schválili pomerom hlasov 434 (za): 96 (proti): 52 (zdržalo sa hlasovania). Vyjednávania o tom, akými dohodami zabrániť pokračovaniu globálneho otepľovania, boli vraj také náročné, že prezentácia výslednej zmluvy sa posunula o deň. Nešťastníci úbohí. V sobotu predpoludním ju konečne Laurent Fabius, prezident Konferencie o zmene klímy (COP21), predniesol verejnosti. Dojatý a za obrovského potlesku vyčerpaných diplomatov kompromisný návrh o pár hodín neskôr napokon aj posvätil úderom zeleného kladivka. Prijatie záverečného dokumentu COP21 prítomní delegáti uvítali búrlivým potleskom postojačky a objatiami. Novinári akreditovaní na mieste konštatovali, že po schválení dohody bola úľava v sále „doslova hmatateľná“. Skoro som sa rozplakal, ale nie od dojatia. Skôr nad novinármi. Uvažoval som nad tým, či sa niekedy pozerajú do zrkadla, či sa niekedy opľujú pri tom pohľade. Ani jeden nepovedal jednu hrôzostrašnú pravdu. Poslanci z jednotlivých krajín nevyjednali a neuzákonili vôbec nič ! Prd. Nadnárodné spoločnosti, obrovské korporácie, mamutie koncerny budú naďalej drancovať túto zem v honbe za ziskami, naďalej budú ničiť všetko okolo seba aby napchali bezodné bruchá krvavými peniazmi. A nikto im to nezakáže, nikto ich neobmedzí, nikto sa im nepostaví. Predstavoval som si ako prídu poslanci jednotlivých krajín do svojich domovských zemí a budú žiadať aby tí najväčší škodcovia obmedzili výrobu, aby ňou prestali ničiť prostredie. Trochu som sa pousmial. Nie, nie od radosti. Od krutej bezmocnosti. Poslančekovia budú mať len dve možnosti. Buď príjmu kufríky na svoje bankové kontá a tichučko budú poslančekovať ďalej, alebo už nebudú…a svet sa ešte chvíľu bude krútiť po starom. Laurent Fabius povedal, že kameňom úrazu počas rokovaní boli národné záujmy jednotlivých krajín a ekonomika – teda peniaze. Šokoval svojím objavom. Ten kameň úrazu bude naďalej kameňom, alebo nezdolateľnou skalou. Dovtedy, kým poslančekovia neustanovia zákonné ustanovenie o tom, že každý, kto poruší kvóty a obmedzenia bude musieť uzavrieť výrobu a činnosť s hrozbou zhabania majetku !…pozeral som sa do zrkadlovej hladiny Malého Dunaja uchvátený nádhernými odrazmi na jeho hladine, fascinovaný farbami, ktoré aj teraz v zime tvoria na pomaly tečúcej rieke podmanivé koloristické divadlo. Rokovania o ničení životného prostredia by som zvolal na breh tejto prenádhernej rieky a na iné fascinujúce miesta našej Zeme. Ešte kým sú. Ešte kým sme !

text, foto © Peter Krivda Soliwarski