Socha a objekt XXI – diel 2. - pravda krásy - Blog

Socha a objekt XXI – diel 2.

9. júla 2016 18:01, Prečítané 4 570x, Peter Krivda, Nezaradené

…keď píšem tieto riadky v snahe nadviazať na predošlý prvý diel našej prechádzky po výstavných sieňach Bratislavy v ktorých dominuje Socha a objekt, ako už dvadsiaty prvý ročník festivalu výtvarného umenia v prevažnej miere venujúci sa trojrozmerným dielam súčasných výtvarných tvorcov zo Slovenska i zahraničia, na ušiach mám nasadené sluchadlá v ktorých mi znie Máhlerova Ôsma symfónia, alebo „Symfónia tisícov“ v podaní Symfonického orchestra Českého rozhlasu zo záznamu z Medzinárodného operného festivalu Smetanova Litomišl. Opäť festival a opäť sa tam stretávajú ľudia, ktorých spája niečo úchvatné, niečo, čo je dané len človeku tvorivému, niečo, čo posúva ľudské zmysly, ľudské duchovno, ľudský intelekt kvalitatívne vyššie, ďalej. Umenie. Nie to, ktoré je vynútené peniazmi, alebo nedaj príroda mocou, nie to, ktoré sa váľa pod krčmovými stolmi a v komerčných médiách. Umenie, ktoré sa žiada na svet samo, derie sa cez vnútorné nutkanie tvorcu v mnohých prípadoch ťažkým pôrodom na svet, aby sa tam ešte dlho rozhliadalo, kto si ho vôbec všimne. Máhlerovu Ôsmu počúvali ľudia v daždi. V niektorých pasážach orchester prehlušilo hrmenie a napriek tomu v hľadisku sedeli v tichej pokore a obdive užasnutí fascináciou umenia. Verím, že aj oni, tak ako my na festivale Socha a objekt a ako návštevníci iných a ďalších festivalov umenia veria, že do nás prostredníctvom videného a počutého vstupuje Duch ušľachtila, dobra, pravdy a šľachetnosti.

….a preto sme sa pohli z Galérie mesta Bratislavy trochu hore kopcom do Galérie Statua Pálffyho paláca v ktorého priestoroch nainštalovali svoje objekty manželia Štěpán a Zora Pálovci, bratislavskí výtvarníci, ktorí sa tu trocha odmlčali svojím dlhším zahraničným pôsobením. Ako povedala kurátorka tejto prezentácie Xénia Lettrichová „koncepcia výstavy pala&pala – Inak je postavená inak ako obvykle – ako reflexia kultúr, prepojenia a kríženia ich vplyvov naprieč časom a priestorom – v sklenených plastikách, kresbách a objektoch, ktoré vznikli počas ich pobytu v New Yorku) a špecifickej laserovej inštalácii.“ Skutočnosť, že sklenené objekty a inštalácie sú umiestnené v prostredí, ktoré ešte dýcha zo stien barokom, viac posilňuje magickosť a možno tajomno vnútornej výpovede výstavy ako celku. No a v neposlednej rade famózne vystúpenie džezovej speváčky Silvie Josifoskej so skvelým gitaristom urobilo aj z tejto vernisáže neobyčajný sviatok umenia.

Potom opäť dolu, do centra, do výstavnej siene Poľského inštitútu, kde priamo z Námestia SNP vstupujeme medzi objekty a obrazy Tamary Berdowskej, poľskej výtvarníčky, ktorá do Bratislavy priniesla kolekciu obrazov a priestorových objektov. V nich je „primo enim“ cítiť vzťah medzi geometrickou abstrakciou a umením op artu, medzi umením rácia a umením optického klamu. Na jednej strane v obrazoch sú zdanlivo statické kompozície rozpohybované do prelínajúcej sa chvejivosti farieb prestupujúcimi prvkami obrazových štruktúr do vášnivej appassionaty a potom na strane druhej prechádza tá vzrušujúca vírivosť farieb do zdanlivého pokoja priestorivých objektov, vrstvených transparentných fólií s geometrickými znakmi v ktorých je akési tiché napätie uchovávané v nebadanom pohybe a obrazových optických zmenách. Len jemné atmosferické zachvenie mení kompozíciu, každá zmena uhlu pohľadu prestavuje optickú zostavu. Stále sa meniace priehľady nás vnášajú až do krehkého poetického „flebila“. Ale z tohto snenia nás žiaľ vytrhne otvorenie dverí smerom k ďalšej výstave.

Trochu ďalej, až k staronovému mostu do historickej budovy Umeleckej besedy slovenskej, funkcionalistickej pýchy Bratislavy, ktorú sem prišli postaviť architekti Balán a Grossmann v roku 1926. Tu sa vlastne končí dnešný maratón vernisáží a oficiálne je otvorený pre verejnosť celý komplex výstav Socha a objekt XXI. Potom sa ešte dodatočne zastavíme v Rakúskom kultúrnom fóre na výstave otváranej s trochou omeškania. Ale teraz vo výstavných priestoroch Umeleckej besedy sa predstavuje nemecký maliar Klaus Jürgen Schoener, predstaviteľ abstraktnej maľby, ktorou je priraďovaný do smeru konkrétneho umenia, alebo okruhu konkrétistov, k čomu sa on sám ale nehlási. Svoje kompozície považuje za konštruktivistické a ich skladba je postavená na pevnom ráciu a matematicky vypočítaných schémach konštruktivizmu. Každý z jeho obrazov žije svojím autonómnym životom a vizuálnou prítomnosťou. Nesporne po prehliadke sa prihlási myšlienka, že Schoner kráča po chodníku európskej abstrakcie, ktorú kedysi formulovali Piet Mondrian, alebo Adolf Loos . ….no a potom sme museli ešte počkať kým uplynie víkend, aby sme urobili skutočnú bodku za otváracími ceremóniami výstav festivalu Socha a objekt XXI. V priestoroch Rakúskeho kultúrneho fóra vystavuje svoje diela Georg Planer, ktorý sa o svojich plastikách a vystavených obrazoch sám vyjadril asi najpresnejšie „Moje kamenné sochy vznikajú vo veľkej miere zo slobody a nemajú žiadnu funkciu v obvyklom zmysle. Svoje kamenné sochy vnímam podobne ako vrásnenie pohorí: subtílne obrúsené a vyleštené priečne osi, výklenky, plochy, výbežky a hrany sú v protiklade s prirodzenými plochami lomu horniny. Zaujíma ma vnútrajšok horniny, jeho metamorfóza: kedysi dávno tekutá a znova stuhnutá. Cez rovnakú optiku vidím aj moje obrazy, maľbu, ktorú charakterizuje nehostinnosť vysokých hôr.“ A ja len, že aj tu cítim odnekiaľ závan úžasného fluida nestora rakúskeho moderného sochárstva Karla Prantla s jeho hľadaním poetiky povrchových štruktúr kameňa. Možno aj hudobné kompozície skvelého gitaristu, inštrumentalistu a kompozítora Petra Piťa Luhu nás nechal pri dotyku s chladom kameňa dlhšie meditovať.