…vernisáže výstav sú takým zvláštnym fenoménom. Zvláštna atmosféra otvorenia výstavy, atmosféra trochu nervov, trocha napätia pre toho, kto predstavuje svoje práce, atmosféra očakávania a prazvláštnych rozhovorov medzi ľuďmi, korí by sa v iných situáciách k sebe asi neprihovorili, atmosféra výbuchov smiechu radosti i vynútených úsmevov, atmosféra srdečných objatí i pokryteckých podaní rúk, atmosféra krátkych vtipných príhovorov i nesmierne otravne natiahnutých radobyvedeckých rozborov diela kurátorom tváriacim sa suverénne a svetácky so stiahnutým hrdlom. Vernisáže so špecifickým druhom návštevníkov. Od „profesionálov“ odborne sa interesujúcich o vystavované diela bez náznaku nadšenia, či sklamania v tvári, cez úprimných priateľov, ktorí s radosťou vyjadrujú prehnané nadšenie nad genialitou umelca, po takzvanú stabilnú skladbu obdivovateľov všetkých vernisáži, alebo hlavne ponúkaného občerstvenia. Medzi nimi sa nesmelo pohybujú, alebo zväčša stoja „jednorazovky“, občania, návštevníci, ktorí boli pozvaní autorom na vernisáž a vlastne ani nevedeli kam idú, nevedia dosť dobre čo s kvetmi, ktoré priniesli umelcovi k tejto slávnostnej chvíli, lebo im poradili, že to sa má a oni by sa ich radi čo najskôr zbavili. Sú celkom ľahko rozpoznateľní podľa ľahulínko dementného úsmevu na tvári, sústredeného pohľadu kamsi do diaľav so snahou vyhnúť sa akýmkoľvek otázkam.
Špecifickou skupinou návštevníkov vernisážových stretnutí sú fotografi. Jednak tí, ktorých si umelec prizval aby mu zadokumentovali jedinečnosť chvíle, ale hlavne známe celebritné osobnosti ako doklad úspechu výstavy pre závistlivcov. Potom sú to neustále cvakajúci zberači záznamov predierajúci sa kultúry chtivým davom s vidinou skvelých záberov, ktoré nikto nikdy nevidel. Iná skupinka sú „chválenkári“, zberači záberov hlavne mobilnými telefónmi, chváliaci sa na ďalší deň počas nesmierne sa ťahajúcej pracovnej doby kolegom s kým a kde sa oni večer stretli a viedli prenesmierne zaujímavé dišputy.
Ale v evidencii vedieme jedného nesmierne zaujímavého fotočloveka (teda ono ich viac, ale dnes o ňom) , ktorý je viditeľný na väčšine vernisáži výtvarných výstav, ale nepatrí ani do jednej z hore spomínaných skupiniek. Človek, ktorý je už dlho s úctou a radosťou vítaný na každom podujatí. Pán Andrej Trebatický. Neprehľadnuteľná postava s fotoaparátom na krku s vystupovaním aristokrata, alebo pravého gentlemana. Jeho návšteva vernisáže je zárukou veľmi kvalitnej fotodokumentácie aj bez toho aby ho niekto požiadal. Vlastne ani neviem kedy sme sa zoznámili. Vídaval som ho často, potom sme sa začali zdraviť a prihovorili sme sa. Teraz pán Trebatický so mnou spolupracuje, prispieva svojimi fotografiami k mojím textom k výstavám. Jeho súčasná výstava vo výstavných priestoroch Francúzskeho inštitútu v Bratislave, ktorá nesie názov Andrej Trebatický – Dobrý divák je len akýmsi logickým vyústením jedného úseku fotografickej činnosti autora. Tým, že autor programovo mapuje činnosť kultúrnych inštitútov v Bratislave, prvý prezentoval jeho tvorbu pred časom Poľský inštitút.
Napriek tomu, že pán Andrej Trebatický je autodidakt a jeho pracovno-profesné zameranie bolo úplne iného charakteru, precízne mapovanie diania a určite aj vzťah k výtvarnému umeniu ho posunulo do vnímanej a váženej vrstvy tohto druhu fotodokumerntu. Dáva si záležať na kompozíciách, zaujímavých výrazoch aktérov výstav, vyberá si interesantné výrazné typy a v mnohých prípadoch svoju fotografiu posúva aj do výtvarných polôh. Nie je výnimkou, že v kolekcii záberov z vernisáže odrazu nájdeme zaujímavo náhodou komponované zátišie s atribútmi hľadania farieb, svetiel a tieňov. Výstava, ktorou sa pán Trebatický predstavuje je zostavená z ucelených fotografických cyklov z výstav v kultúrnom inštitúte. Jeho tvorba by si nesporne zaslúžila rozsiahlejší prierez a záber. V každom prípade, však, je potešením pánu Trebatickému zaželať dobré videnie na mnohých ďalších výstavách, ale nie len tam, aby sme sa prostredníctvom jeho fotografii mohli vracať k udalostiam, ktoré nás tešili.
Výstava potrvá vo Francúzskom inštitúte v Bratislave do 29. júla 2016
text, foto © Peter Krivda Soliwarski, Barbara Brathová, Andrej Trebatický
Celá debata | RSS tejto debaty