Objaviteľské tajomstvá, také ako sme zažívali v detstve, také za garážou nášho domu, kde sa odohrávali najúžasnejšie dobrodružstvá, tam, kde každý aj najmenší kopček mal svoje meno Zlatý vrch, Medvedia skala a mláka po odvezených paneloch bola Strieborným jazerom pri ktorom sme sedávali pri táborovom ohni každý s menom naších knižných hrdinov a fajčili fajku mieru, ktorú nám slávnostne odovzdal medicinman vyrobenú z dutých konárov čiernej bazy. Odtiaľ, od táborového ohňa Apačov sme vyrážali na lovecké výpravy na šírošíre savany za plotom záhradkárskej kolónie. Ťažko vydobyté úlovky sme znášali zo stromov a kríkov nepriateľského kmeňa Komančov do tábora. Stálo sa síce, že nás občas objavila komančská stopárka Kövendyová a dala protestnú správu veľkému náčelníkovi Inčučunovi a ten nás pod hrozbou vykopania vojnovej sekery zdral koženým opaskom, ale to nás nikdy neodradilo od ďalších hrdinských činov.
Objaviteľské tajomstvá, skrývajúce sa tam niekde v krajine, ktorou uháňal vlak v ktorého vozni sme sa viezli s rodičmi zápasiac o miesto pri okne a pritlačeným nosom na skle nasávali letiacu krajinu. S neustále živou fantáziou sme si predstavovali čo je za tými kopcami, ktoré práve kamsi dozadu ubiehajú okolo nás, za tou dedinou, v meste. ktoré sme práve minuli.
Objaviteľské tajomstvá, ktoré teraz tak neromanticky odkrýva všeobjímajúci internet pred každou cestou, kedy sa dokážeme cez monitor počítača prechádzať po tých najvysnívanejších miestach v krajinách, ktoré sme v detstve poznali na pre nás tých najvzácnejších známkach z celofánových sáčkov POFISu. Ako nádherne sa snívalo nad exotikou neznáma, ktorú v sebe niesli Cundinamarca , Corrientes, La Aguera, Republique du Congo, Royaume du Cambodge…každý obrázok v zubkovanom ráme poskytoval nesmierne množstvá predstáv, fantázií, ďalekých svetov a vzrušujúcich zážitkov. Ešte teraz si občas zacestujem v starom, ošúchanom filatelistickom albume, ktorý si pamätá množstvo výmenných akcií na kovovom prašáku pri kotolni. Na mieste, kde sa odohrávali tie najdôležitejšie veci nášho detstva. Tam sme si vzájomne závideli známky z tých najneznámejších zemí názvy ktorých sme ani nevedeli vysloviť nie to ešte si ich zapamätať. A boli aj kosoštvorcové aj trojuholníkové. To boli perly, čo perly, brilianty medzi známkami. Keď suseda Kanászová, ktorá pracovala v novinovom stánku, rozhlásila, že dostali nové známky, rýchlo sme sa hnali prehrabávať sa v kartónovej krabici medzi celofánovými sáčkami a ten kto vylovil exotický poklad sa namyslene a nesmierne hrdo niesol k nášmu prašáku a tam pred všetkými závistlivcami si ukoristené známky zasúval do albumu. No a keď sme sa dostatočne nabažili novôt začalo čenčovanie. Vtedy nikto nepoznal „brata“. Všetci sme sa snažili vymeniť známky, ktoré sme si bohvieako necenili za unikáty. Ešte dlho potom sme doma cestovali po krajinách na nových známkach s rukami podopierajúcimi bradu a zrakom upretým kamsi tam, strašne, strašne ďaleko k nikdy nekončiacim dobrodružstvám v hmlistom neznáme.
Omnoho neskôr sme začali to tajomné neznámo objavovať aj vcelku dosť blízko. Omnoho neskôr sme začali chápať, že to zázračné exotično a krásno a dobrodružno, že to zázračné ďaleko a nedosiahnuteľno je všade okolo, len nie vždy preň máme otvorené oči a možno aj srdce. A okrem iného sme začali chápať aj to, že to exotično a krásno a dobrodružno, a to ďaleko a nedosiahuteľno môžeme prezerať cez internet, ale ono to nemá vôňu, nemôžete to pohladiť, nemôžete ohmatať chodidlami, necítite jeho chute. Je to len akási chiméra, neskutočný prelud. Až keď tam prídete, až keď sa budete schovávať pred páliacim slnkom, alebo pred prúdmi vody dažďa, keď budete strkať prst do prasklín stien starých budov, keď si na voňavej lúke odtrhnete steblo trávy aby ste ho nosili chvíľu v ústach, keď si vyzujete topánky aby ste mohli prejsť bosí mlákami a sadnete si na okraj cesty len tak, lebo je čas, len vtedy uchopíte to exotično a krásno a dobrodružno, a to ďaleko a nedosiahnuteľno.
Na Potulkách v moravskom Lipníku nad Bečvou sme sa tiež najprv poprechádzali cez internet, ale keď sme pocítili reálnu dlažby pod nohami a keď sa nám otvorilo námestie T.G.Masarika, odrazu sme ovoňali a ochutnali iný Lipník. Odrazu sme pocítili tie úžasné vône gotiky a renesancie a baroka, odrazu sme pod romantickými podlubiami hľadali priehľady na iné na druhej strane námestia a na radnicu, na renesančnú kašnu so sv. Floriánom i barokovú so sv. Janom Nepomuckým. Potom sme si na chvíľu sadli na schody Marianského stĺpu z roku 1694 aby sme mali prehľad o slohových prechodoch v historickej architektúre na námestí a vrátili sme sa späť pod podlubie do kaviarničky, k troške neponáhľaniu a láskymaniu. Bol tam pokoj a také víkendovo lenivé ticho, len vedľa nás sa usadila rodinka s detičkami nesmierne odhodlanými vystrnadiť z blízkeho okolia každého po slastiach pohody bažiaceho tvora. Heroickými ukážkami výstupov po kovových stoličkách s výkrikmi pripomínajúcimi matku Kalu brániacu malého Tarzana pred zúrivým Tublatom. Rozsochatá matka sa spokojne usmievala a s výrazom akejsi blaženosti si stierala prstom stekajúcu zmrzliny z brady. Otecko už zrejme veľmi dávno rezignoval a tak len nič nevnímajúc sústredene sledoval ako sa v jeho sklenenom pohári mieša kopček čokoládovej zmrzliny s kopčekom vanilkovej a vytvárajú hnedoružovú tekutú zmes.
Akosi sa nám tam už odnechcelo a tak som išiel rýchlo zaplatiť dovnútra. Mladá čašníčka sa chápavo pousmiala pozerajúc sa cez výkladné sklo na spokojnú šantiacu rodinku. Zamierili sme ku gotickému kostolu sv. Jakuba z prelomu 13. a 14. storočia. V sprievodcovi sme sa dočítali, že je prístupná aj veža kostola, ktorá má ochodzu, ale žiaľ v deň našej návštevy sa tak nedialo. Tak sme si pozreli kostol len z vonku a na vyhliadku z veže sa môžeme len tešiť. Vedľa kostola stojí neskororenesančná zvonica z roku 1609, ktorá bola postavená aby do nej boli premiestnené zvony z veže kostola, kde otriasali vežou a narúšali jej statiku. Ako malý zázrak potom pôsobí Meditačná záhrada na pozemku za kostolom sv. Jakuba, odkiaľ sa dá v kľude obdivovať architektúra kostola, tak aj zvonice. V záhrade sú vysadené záhony kvetov a liečivých, či vonných bylín a tak posedenie na lavičkách záhrady je vskutku oázou pokoja, oddychu a nesporne aj možných meditácii v krásnom prostredí. Keď sme sa nabažili vôni, farieb a pokojnosti, zašli sme ďalej pre nás objaviť kostol sv. Františka Serafinskeho v Bratrskej ulici. O postavenie ktorého sa zaslúžil v rokoch 1590-1593 Petr Vok z Rožmberka s manželkou so staviteľom Baltassare Maggi z talianského Arogna. Ale už o sto rokov bol kostol prestavaný piaristami v duchu raného baroka.
Na vedľajších pozemkoch postavil do roku 1609 Jiří Bruntálsky z Vrbna zámok. Na jeho stavbe sa nesporne podieľali stavebníci z Talianska, čo dokladajú typy klenieb s lunetami a štukovou výzdobou, alebo konštrukcie schodišťa. Konkrétne meno však zatiaľ nie je známe. Po stavovskom povstaní bol zámok skonfiškovaný a v roku 1622 pripadol kardinálovi Františkovi Dietrichštejnovi a Jiři Bruntálsky dožil vo väzení. Dnes v ňom sídli Mestský úrad. A keďže pri každom poriadnom zámku museli byť aj hospodárske budovy aby samotný zámok mohol vôbec fungovať, tak aj tu v západnom krídle zámku boli stajne pre kone, kočiarovne a byty pre kočišov. V súčasnosti je tu zriadená výstavná sieň Konírna určite zásluhou osvietených ľudí. A v tejto výstavnej sieni Konírna je v teraz excelentná výstava barda českého sochárstva, dnes už 90 ročného Olbrama Zoubka. Dlho sme sa tu kochali prechádzajúc sa medzi predklonenými a zaklonenými figúrami a figúrami v bočnom úklone i len tak stojacími, figúrami farebnými i pozlatenými, alebo jednoducho cementovými. Chvíľku sme sa stali súčasťou figúr, výstavy majstra Olbrama Zoubka. A potom sme vyšli nad Konírnu, na strechu, kde je veľkolepá Střešní záhrada s nádhernými farbami kvetov a palmami a striekajúcou fontánou a až snovým pokojom. Do mesta sme sa vrátili závideniahodným anglickým Zámockým parkom so zákutiami plnými vzrušujúcich predstáv popri ranobarokovej kaplnke sv. Josefa z roku 1695 so zaujímavou kopulou zdobenou freskami.
No a nakoniec na námestí sme si nechali ešte niečo, čo nás nielen nesmierne prekvapilo, ale aj potešilo. V Lipníku nad Bečvou sa koná každoročne výstavná prehliadka kovových plastík Kov ve městě, teraz už dvanásty ročník aj preto, že mesto si dalo názov Kovářske město. Prezentujú sa tu svojimi kovovými sochami významní umelci, tento rok Václav Fiala a Michal Gabriel. Ich diela sú nainštalované nie len na námestí, ale aj v iných častiach historického mesta. Okamžite ma upútala červená guľa Václava Fialu „Něco“, ktorou sa pred niekoľkými rokmi prezentoval na bratislavskom festivale Socha a objekt na Primaciálnom námestí. 
Nechcelo sa odísť. Aj počasie bolo tak trochu smutné. Chceli sme ešte na neďaleký Helfštýn, ale už nás nepustilo. Len na diaľku sme sa za ním pozreli cez stierače.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty