pravda krásy

  …v akomsi filme cestovali ľudia v čase. Celé generácie ľudstva túžia cestovať časom. Jedni niekam do minula, niekam, kde sa dá poznať, či to čo vieme je pravdivé a iní niekam do budúcna, aby dali svojej zvedavosti zadosť o miestach zajtrajška, ktoré nepoznáme. Moje poznanie mi našepkáva, že len málo z ľudí je pocteno tým darom, aby mohli cestovať časom. Aspoň do minula. Reštaurátori pamiatok. Tí to majú takpovediac v náplni práce. Pri prinavracaní obrazu historična, historickej veci do podoby vzniku musia komunikovať s pôvodnými tvorcami. Reštaurátori vedia komunikovať s tými, ktorí historické pamiatky vytvorili. To je také tajomstvo daru. Vedia sa dotykom o stenu objektu, plátno obrazu, sochu preniesť do doby ich vzniku a rozviesť dišputu o technikách, materiáloch, farbách, podmienkach so staviteľom, maliarom, sochárom, ale aj s remeselníkmi. Vedia sa rozprávať aj s kamenármi a tesármi. A potom sa hovorí, že historická pamiatka akoby šibnutím čarovného prútika dostala pôvodnú tvár. Žiadny čarovný prútik. To ten dar reštaurátorov cestovania časom. Veď kto by im povedal lepšie o vzniku pamiatky ako samotný tvorca. Keď som bol vo veku tých najkrajších snívaní, čítal som nezabudnuteľné „Epochální výlety pana Broučka“ do minulosti a tak som si pri tom čítaní predstavoval, že cestujem s pánom Broučkom do pätnásteho a do iných storočí a zažívam s ním dobrodružstvá nikým iným nepoznané. Bolo to báječné snívanie.

      Tak som nad tým uvažoval na lavičke pred fantastickým kostolíkom dnes Reformovanej kresťanskej cirkvi, ale pôvodne zasvätený svätej Anne v Kalinčiakove. Kalinčiakovo je dnes súčasťou, alebo mestskou časťou Levíc. To som si akosi zle pozrel na mape a tak sme trochu blúdili, ale ako ja hovorím „blúdenie je matkou poznania“, nakoniec sme obec aj kostolík našli na ľavo za Levicami. V dedine sme ho už našli veľmi ľahko, lebo je postavený na miernom kopčeku a v minulosti bol ešte obohnaný obranným múrom. Z toho už ostali len fragmenty dosť ťažko vysledovateľné. No ale kostolík je skvostný. Jeho vznik je datovaný do prvej polovice 12. storočia a je to naozaj skvelý príklad románskej architektúry na našom území zo všetkými prvkami architektonického zdobenia. Nájdeme tu lizény, oblúčikové vlysy, kvádrikové murivo i kvadratické hlavice stĺpov.

       Románsky kostol v Kalinčiakove je jednoloďový so západnou emporou, polkruhovou apsidou a predstavanou barokovou vežou. Pôvodná hmota kostola, teda loď a apsida je postavená zo sopečného tufu ťaženého v okolí Levíc. Pomerne ľahká opracovateľnosť tufového materiálu umožňovala presné zarezanie stavebných kvádrov. Len neskôr, v období baroka pristavaná predsunutá veža kostola je už stavaná z tehál a omietnutá, ako aj oporné stĺpy pristavané pri obnove kostola v 19. storočí. Pôvodne katolícky kostol prechádza v roku 1655 do rúk kalvínov. Postupom časov na ňom bola vykonaná niekoľko krát stavebná obnova. Keď kostol v roku 2002 zasiahol a poškodil blesk bola nanovo omietnutá a natretá veža s opornými piliermi. A strecha bola pokrytá dreveným šindľom.

A bolo slnečno naplnené pokojom. Dobre sa rozjímalo na lavičke pred kostolnou vežou o minulom. Domáce mačky sa lenivo vyvaľovali v tráve bez toho aby sa nechali vyrušovať a len tak jedným okom sledovali naše hľadanie v dobách, ktoré nám zanechali bohatstvá plniace nás pyšnosťou. Nie nadutosťou, alebo takou nepeknou pýchou, ale takou peknou mäkkou pyšnosťou na pekno…  

text, foto © Peter Krivda Soliwarski