…keď počujem slovo Turiec, prechádzajú mi mysľou predstavy o fantastických, rozprávkových magických krajinách, krajinách mýtických, krajinách do ktorých nech prídeš odkiaľkoľvek stále stúpaš po nádherne, dýchaš čarovno a s pokorou hladíš peknotu. Dolín, vrchov, lúk i dedín a pošepky si opakuješ čarovné mená Gaderská, Blatnická, Dedošová, Medvedia, Rakšianská ako modlitbu. Pomaly kráčame zasneženým chodníkom po spomienkach hneď za Turčianskymi Teplicami, Pod Bôrom a v mysliach sa nám otvára to, čo uvidíme za najbližšou zátačkou, to, čo sme si uchovali v depozitoch uložených obrazov z dávna. Veľa rokov sme už nepocítili chlad hustej, tmavej hory, objatie drsnej kôry obrovských, rovných smrekov a jedlí i jej lepkavej vône zlatistých sĺz na jar tu na ceste k Čremošniankým lazom. Tam hore odkiaľ sa dá až k Martinským holiam keď je jasno.
A do toho prepekna si ľudia postavili svoje dediny a v nich, aby sa mali kde klaňať a ďakovať za to prepekno, aby mali kde prosiť za seba i blízkych, aby sa mali kde lúčiť od seba i vítať k sebe, postavili Jeho domy. Aj v Háji, dedine pod Čremošnianskými lazmi, pod pätou Veľkej Fatry stojí od polovice15. storočia (1454 ?). Najprv ako gotický kostol svätej Kataríny bol postavený jednoloďový bez veže s rovným ukončením presbytéria. Začiatkom 16. storočia sa sem presídlila farnosť a od roku 1559 je kostol zasvätený už sv. Kozmovi a Damiánovi.
K veľkej prestavbe dochádza na kostole v roku 1671, kedy bola k západnému priečeliu pristavaná veža, k svätyni bola na južnej strane pristavaná sakristia a priestor lode bol prístavbou rozšírený o južnú a severnú loď. Tak sa kostol stáva trojlodím, ktoré je zaklenuté valenými klenbami. Z pôvodných gotických prvkov po prestavbách ostalo len málo spojené s gotickými portálmi, zamurovaným oknom s kružbou, pastofórium, okované gotické dvere a kamenná krstiteľnica. Fragmenty nástenných malieb v podkroví sa mi nepodarilo vidieť. Aj tak sme boli vďační pánovi Edovi Padejovi, že nás vpustil dovnútra. Keď sme prišli ku kostolu do Hája, obchádzali sme ho po obvode obranného kamenného múru, ktorý stále vytvára aspoň vizuálnu zábranu pri vstupe.
Pri bránke zvnútra zametal chodník od snehu pán v protimrazových zababušeniach a ledva na mňa pozrel, pozdravil, ale zametal ďalej. Zima bola. Už som tu bol viackrát, ale nikdy som sa nedostal dovnútra kostola. Tak som to opäť bral ako neúspešný pokus. „Prosím, nemohli by sme…“ zašveholil som. „Ako ?“ zdvihol hlavu a spod čipky sa ukázala tvár, ktorú som si predstavoval staršiu. „Radi by sme…“. „Nechcete ísť dovnútra? Všetci chcú ísť dovnútra. Aj predvčerom akýsi Japonec…“ Pozeral na mňa. Asi ma predtým nepočul. „No radi by sme, počkajte len zavolám manželku, sedí v aute“. „Bojí sa ma ?“ Zaškeril sa trochu. „Asi“ Prikývol som a zamával na Inguśu. „A odkiaľ ste“. Auto bolo za múrom a tak nevidel na značku. Porozprávali sme si rodokmene, lebo to sa musí a niekedy to aj pomôže. Aj teraz, keď Inguśa spomenula, že je vlastne na Turci doma a otec…“ááá Ivan, Ivka poznám, ale on už nežije, a ….“Dozvedáme sa čo to aj z nepoznaných momentov života Inguśinho otca…“a moja žena je chorá, ona je kostolníčka, ja ju len zaskakujem, lebo snehu naváľalo, aha“ „Ešte dobre, aspoň sme sa spoznali“ hovorím. Vytiahol veľký zväzok kľúčov, ako už kostolníci majú a otvoril kované dvere. Nechal nás popozerať si celý kostol a zametal zas vo vnútri. „Stále treba“ prehodil. „Aj oltár nedávno obnovili“. „Viem“, pritakal som, „ v 2015.tom z reštaurátorských ateliérov v Bratislave“. „Hej, hádam tí“, prikývol. Ešte sme si tam nejakú tu vetu vymenili a aby sme nezabudli pozdraviť. Podali sme si ruky. Pekné je stretnúť dobrého človeka.
Dlho sme sa ešte obzerali za Hájom, za majestátnosťou Fatry a jej, možno tak trošku aj našou Tlstou a Ostrou pod snehom. Ešte kým sa začne stmievať, do Rakše k iným spomienkam….
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty