pravda krásy

Keď nás prvý raz viezol náš priateľ Ante na Prhovo aby nám ukázal domček v ktorom som mal vtedy nejakú dobu pracovať, ktorý sa mal na nejaký čas premeniť čiastočne na ateliér, bolo to už dávno, keď nás viezol Ante z Primoštenu do skalnatých kopcov, kde akoby zázrakom zo skál vyrastajú figovníky a olivovníky, kde sa do jedinej škáry v kameni zakliesnili korene viniča, priznám sa mali sme dosť zmiešané pocity. Keď nám prvý raz otvoril Ante Fuśtin, náš priateľ, zelenú bránku do dvorčeka s kamenným múrom cez ktorý sa prechádza do malého kamenného domčeka, vedeli sme s Inguśou, že tu sme doma. Vedeli sme, že je tu niečo, čo nevieme pomenovať, čo sa nedá vymeniť za prepych hotelových izieb a apartmánov, cítili sme ľudskosť a kus srdca v tých kameňoch múrov. Vedeli sme, že tu chceme byť. Po rokoch už Antemu nosíme kvety na miestny cintorín, ale „naša mala kuća“ nič nestratila na vôňach dobra a človeka. A Prhovo…to sú ľudia, ktorí prehodia zakaždým slovo cez múrik, pozdrav kdesi spoza ďalšieho kamenného domu, košík fíg na múriku, alebo „crveno“ na lavičke. To sú ranné prechádzky s Áresom chodníkmi medzi olivami a figami, na kúsok reči s babkou susedou s kozami, alebo somárom, na chvíľku ticha kamennej lavičky pri malej kaplnke na križovatke chodníkov. Potom zatrúbi pekár, lebo žiadny obchod tu nie je, a vyberiete si čerstvé pečivo. Ešte chvíľu pohovoríte so susedmi, lebo o chvíľu príde rybár s nočným výlovkom. Poradia, popozerajú, znalecky potvrdia kvalitu a rozídeme sa. Prhovo to sú uličky medzi kamennými domami po stenách ktorých prechádzame dlaňami, aby sme aj tie pozdravili, aby si aj ony pamätali naše vône. Pohladenie drevených tiel starých dverí a okeníc, dotyk s tými, ktorí ich pred mnohými časmi osadili. Sú to aj pomalé prechádzky podvečer, keď sa slnko v diaľke blíži k hladine Jadranu, prechádzky k mýtickému jazeru Bojana, ktoré v minulosti vyhĺbili ľudia, aby sa vedeli brániť pred suchami leta, aby vedeli svoj dobytok napojiť vodou, ktorá nikdy nevyschla, aby sa tu stretávali s inými z iných osád vo vrchoch, aby tu vznikali priateľstvá i lásky. Okolo Bojany sú tri zatiaľ neprebádané mohyly, ktoré len podčiarkujú tajomnosť i romantično miesta. A ako sa slnko vnára do hladiny modrej diaľky, premieňa okolie do červena a na okraji Prhova sa vynára silueta veže kostola svätého Jurja, ktorého história siaha do roku 1298, kedy románska jednoloďová stavba už bola zaznamenaná pri založení Šibeníckej diecézy. V roku 1760 bol kostol prestavaný a pripojená k pôvodnému objektu nová hlavná loď a veža. Tým sa pôvodná stavba stáva sakristiou v novej architektonickej koncepcii. V okolí pôvodného romanského kostola sú náhrobné kamene z prvého obdobia kostola rozmiestnené po povrchu na trávnatej ploche. V širšom okolí je cintorín, kam si chodíme pospomínať k priateľovi Antemu Fuśtinovi na kúsok kamennej lavičky. …a keď schádzame dole k Primoštenu, alebo po druhej ceste k Dolacu, tešíme sa na výhľad do šíriny mora, ktorý sa rozprestrie za zákrutou akoby opona divadla odhalila to najčarovnejšie divadlo úžasných diaľav. Za sebou nechávame lásku, ktorej nemôžeme byť neverný…naše Prhovo…

text, foto © Peter Krivda Soliwarski