pravda krásy

….pred bránou do Starého Zámku sedeli dve staršie dámy a keď sme vychádzali, opýtali sa „v Zámku je to tiež takto do kopca ako tu ?“ a ukázali turistickými paličkami, ktoré mi mimochodom stále akosi pripomínajú lyžiarske palice a ich majitelia akoby niekde po ceste stratili lyže, smerom k úzkej uličke z centra mesta smerom sem k Zámku. Bola do kopca. Ale len jedným smerom. „Tak trochu, ale stojí to zato a je to tiež len uhol pohľadu, ktorým smerom idete. Mne sa to teraz zdá celkom dobre, keď idem v protismere dolu kopcom“. Ktovieako sa neveselili. „Veď máte paličky pomocníčky a lyže ostali dole na káve ?“ neodpustil som si. „Srandičky, ledva dýchame“ odpovedala jedna opierajúc sa lakťami o kolená. Ale v očiach mali radostno. „Ale vraj dostali z eurofondov peniaze na vyrovnanie mesta do roviny“ pokúsil som sa ešte. So zdvihnutým obočím pozreli na mňa a spoločne spustili „Múdri i hlupáci mníšky a prasiatka tá naša púť je tu na zemi prikrátka, načo sa pechoriť načo sa trýzniť, láska je aj tak ten najlepší business. Všetci sa zídeme raz v jednej posteli, budeme mŕtvi a tak strašne dospelí.“. Na chvíľu som onemel, ony v sede s roztiahnutými rukami urobili úklon akoby sa klaňali natrieskanej Madison Square Garden. A tak som aj ja predviedol úklon galantného francúzskeho svetáka z Troch mušketierov a pomyselným klobúkom zakrúžil pred sebou s jednou nohou ľahko zasunutou dozadu.

    Otočil som sa a vykročili sme v ústrety ďalším nádhernostiam Banskej Štiavnice. Dolu kopcom to išlo ľahko a nevdojak som očami hľadal tú starú , priznávam, dosť odpornú krčmu, v ktorej sme sa vždy zastavili s mojím učiteľom Dr. Bobešom Bachratým, pri výstupe na Hornú Roveň, kde ešte stále majú chalupu. Už dávno. Ani krčma už nie je. Ale sú nové, aj kaviarne a tak sme si priamo oproti kostolu sv. Kataríny sadli do záhradky na schodoch a vychutnávali krásny výhľad na gotickú vežu a vitrážové okná, moje lásky. Nedávno ich reštauroval p. m. Trebichavský. Dobre sa tam sedí. Aj dolu, dolu Radničným námestím a ešte nižšie tak v pokoji pozorovať ľudí a vybrali sme sa k Piargskej bráne opäť pohladiť ďalšie spomienky a odtiaľ okolo gotického kostola Panny Márie Snežnej k Novému zámku na Frauenbergskom kopci. Asi len málokto nepozná túto dominantnú protitureckú renesančnú pevnosť Banskej Štiavnice. Náš priateľ Áres musel ostať vonku a tak hliadkoval či náhodou Osmani opäť,…či? Úžasné výhľady na mesto a do jeho uličiek, na náprotivný vrch Scharfenberg s barokovou Kalváriou a ešte kamsi ďalej do Štiavnických vrchov. Oprášili sme vedomosti o tureckých nájazdoch, pozdravili Koháryovcov na stenách v rámoch a keď sme vychádzali, akosi sme si nevedeli odpustiť ten pokoj nad mestom histórie. Tu sa neponáhľa, tu sa nemá …len Áres pobehoval. Keď sme sa posiľňovali na Trojičnom námestí spomenul som si ako bola rekonštruovaná budova dnešnej galérie Jozefa Kollára. Teraz tam otvárali výstavu Laca Terena, ale už sme si nevedeli ukrojiť z času. Veď hádam v Bratislave. Veľmi sme sa chceli ešte ponoriť do uličiek stúpajúcich a klesajúcich okolo historického jadra mesta a potom na druhú stranu k baroku Kalvárie po kameňoch chodníka okolo zastavení popod obrovské lipy až na vrch. A odtiaľ je celá Štiavnica. Tak sme tam sedeli na okraji chodníka, hinčovali nohami v prázdne nad strechami domov, vežami kostolov, ukazovali si kde sme už boli a kam ešte…a bolo tam šťastnokrásne. A je všetko ešte velebnejšie, keď môžete to šťastnokrásno ukazovať niekomu, koho držíte za ruku.

   Tých vôni romantického kúzelna, historického skvostna je niekedy až nadmieru a tak si ho treba podeliť aby nezovšedneli. Ako hovorieva s láskou báječný spisovateľ Anton Hykisch, „chodievam sem načierať len po hrstiach, aby sa nerozsýpalo…

text, foto © Peter Krivda Soliwarski