Keď je jar v plnom rozlete a kvety stromov už pomaly opadávajú a sadajú k zemi ako unavené motýle, biele, ružové, červené, ale ich vôňa je ešte stále vo vzduchu a mieša sa so sladkastou z miazgy stromov, vtedy keď listy sú ešte lesklé a lepkavé ako novorodeňa, vtedy sú obzory akosi bližšie a príťažlivejšie a lákavejšie, vtedy sú cesty, všetky cesty sveta neodolateľne vábiace k vykročeniu v tuláckych topánkach. A smer ? Chiméra, prelud, mámenie…niekam tam, kam vánky vanú…a tak opäť po už deviatich rokoch sme sa dali zviesť do barokového krásna Buchlovického zámku a parku na Morave pod hradom Buchlov. Po ceste sme prebúdzali spomienky a potom v Buchloviciach na námestí sme si dali najprv kávu na terase kaviarne, nevošli sme hneď nedočkavo do zámockého areálu, nenakusli sme hneď kolosálnosť skvostu, ale pomaly, po malých hltoch sme sa dostali k fontáne v strede medzi dvomi zámockými budovami.
Sedeli sme s Inguśou na jej obrube ešte suchej bez špliechajúcej vody, lebo slnečná jar predbehla predpisy. Počúvali sme Vivaldiho husľové sonáty, ktoré zneli odkiaľsi z vnútra zámku, alebo asi len v nás ? Dal hrať vtedajší majiteľ panstva Jan Dětřich z Petřvaldu svojej talianskej manželke Eleonore z Colonna-Felsu sonáty, keď ju priviedol do novopostavených zámockých komnát zo studeného hradu Buchlov ? Buchlovický zámok vraj dal postaviť pre ňu v štýle talianskej barokovej vily aby jej pripomínal domov. Prechádzali sme miestnosťami zámku a načúvali jemnému šumu brokátu, obdivovali vlajúcim rôznofarebným stuhám a jemnej španielskej čipke golierov a rukávov. V lúčoch slnka, ktoré do miestností prúdili oknami sa ešte vznášali jemné čiastočky púdru z parochní pánov i dám, ktorí práve vstali od stolov a vychádzali do parku.
Začínalo sa devätnáste storočie a do zámku prichádzajú po rode Petřvaldov Berchtoldovci z ktorých Leopold I. Berchtold vošiel do dejín ako filantrop, učenec a ľudomil, ktorý umiestnil v časti zámku nemocnicu a svojou činnosťou doviedol rodinu do finančných problémov a až Leopold II. Bertchold prinavracia zámku a majetku ich honosnosť. Súčasnú podobu zámok nadobudol až v prvých dvoch desaťročiach dvadsiateho storočia citlivosťou zásahov architekta Dominika Freya. Bertcholdovci ostali v Buchloviciach až do roku 1945.
Opäť sme pri fontáne centrálneho nádvoria a z pompéznosti Dolného zámku vychádzame po schodoch k Hornému zámku, ktorý slúžil pôvodne hospodárskym účelom a odtiaľ do zelenej nádhery rozsiahleho parku, pôvodne barokovo francúzskeho a neskôr módne sentimentálneho v ktorom bolo všetko podriadené náladám a pocitom panstva. Bertcholdovci územie parku rozšírili a vytvorili v ňom umelé krajinné scenérie v práve prebiehajúcom anglickom módnom štýle. A my sme sa dlho prechádzali chodníkmi medzi nádhernými drevinami a sochami, ktoré spolu vyformovali úchvatnú impozantnosť v ktorej sa tak prenádherne sníva.
V zámockej kaviarni sme si samozrejme neodpustili kávičku na usporiadanie myšlienok a spomienok, aby keď raz……
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty