pravda krásy

….keď sme boli malé deti, mali sme zaužívaný opakujúci sa obrad. Každú nedeľu ráno sme zaliezli do rodičovských postelí a počúvali rozprávky. V izbe u rodičov sme mali také veľké rádio s magickým zeleným okom a horným príklopom, ktorým sa otváral gramofón. A keď nám nestačili rozprávky z rádia, pustili sme si rozprávky na gramoplatniach. Keďže sme traja bratia otec nám okrem iného kúpil rozprávku O troch somároch. Dedko mal v kuchyni rozhlas po drôte. Kto to nepozná, bol to rozhlasový prístroj, ktorý bol zavedený v päťdesiatych rokoch do každého domu a bola tam len jedna stanica a teda aj jeden „knoflík“, ktorý dnes tak írečito slovensky voláme „volume“. U dedka voňala stále káva cigória, ktorú píjaval s mliekom. Keď som bol u neho na návšteve nesmierne rád som si v tej vôni kávy cigórie ľahol na gauč a počúval rozprávky z rozhlasu po drôte. Tie rozprávky rozprávala svojím úchvatným hlasom teta Viera Bálintová. Možno aj iní, ale na tých si nejako nepamätám. Stočený do klbka som mnohokrát uvažoval nad tým kto tie rozprávky vymýšľa, kde vznikajú.

Potom, omnoho neskôr, keď rodičia už nemali to staručké rádio, ktoré neviem prečo volali „cigán“ a dedko už nežil a ja som už nepočúval rozhlas po drôte, potom, keď som dosť útrpne prežíval školské roky na základke spojené s prudkou a neodkladnou pubertou, vtedy som sa dozvedel, že ľudové rozprávky si vlastne vymýšľali múdri ľudia po večeroch, keď ešte neboli žiadne veľké, ani malé rádia, ani rozhlas po drôte a rozprávali ich deťom aj dospelým. Lebo to bolo v čase, keď rozprávky počúvali aj dospelí. Aj dnes by mali dospelí počúvať . Aj rozprávky. No a ešte o niečo neskôr a na inej škole som sa zas dozvedel, že rozprávky doposiaľ vymýšľajú ďalší múdri a dobrí ľudia, lebo rozprávky môžu vymýšľať len dobrí ľudia a píšu ich do knižiek, ktoré potom rodičia deťom čítajú v postieľke, alebo si ich deti už aj sami. Predstavoval som si tých pisateľov rozprávok ako staručkých mužov s dlhými bielymi bradami sklonených nad stolom s nosom takmer nad papierom ako zapisujú svoje rozprávkové sny. Keď som sa zoznámil s vynikajúcim spisovateľom, rozprávkárom a teraz už priateľom Petrom Glockom bol som trochu prekvapený, že nemá ani bradu, nie to ešte dlhú a bielu, ani nosom nebol zaborený do papierov a skôr mi pripomínal úradníka /nech mi odpustí/ ako rozprávkára. Až keď som čítal jeho krásne rozprávkové pohladenia, pochopil som, že všetko je trochu ináč. Rozprávka je uložená v srdci a medzi ľudí vstupuje z dobra a lásky.

Pred niekoľkými dňami, na začiatku rodiaceho sa nového roku sme sa vydali vstúpiť do rozprávok z dreva. Do rozprávok, ktoré vytvorili generácie aby po sebe zanechali teplo svojho ľudského bytia. Drevené cerkvi na Východnom Slovensku. Pred rokom sme sa tu museli pokloniť nádhernosti v okolí Bardejova. Teraz pri Svidníku. A aby sme vstúpili do tých rozprávok tak ako sa má, ako sa patrí keď sa číta knižka, tak sme museli prečítať úvod. No a tým úvodom je tu skanzen ľudovej architektúry Rusínov na našom území, ktoré sa doposiaľ vo všetkých informačných kanáloch, žiaľ aj Slovenského národného múzea, uvádza ako múzeum ľudovej architektúry Ukrajincov. Keďže sú tu sústredené typické pamiatky ľudovej architektúry a bývania z oblasti severovýchodného Slovenska, jedná sa o kultúru Rusínov z tohto územia. „V prenesených a zrekonštruovaných objektoch je inštalovaný ľudový nábytok, domáci inventár, tradičné pracovné náradie a ukážky ľudového umenia. Okrem hlavných typov obydlí sú v expozícií zastúpené aj všetky druhy tradičných hospodárskych budov: stodoly, chlievy, sýpky, senníky, pivnice, studne a ďalšie menšie stavby.       Objekty sú využité pre inštaláciu tradičného poľnohospodárskeho náradia. Technicko-priemyselné budovy reprezentuje vodný mlyn, veterný mlyn, vodná píla a iné menšie objekty. Pre reálnu demonštráciu činnosti sú umiestnené pozdĺž potoka.“ Toľko informácie na nete. A teraz k tej rozprávke. Každá sa nejako začína úvodom a tá naša „keď celý kraj prikryla biela snehová perina a ticho, pokoj a mier sa rozhostili medzi chalúpkami,….prechádzali sme sa medzi domčekmi, nahliadali malými okienkami dovnútra, videli ako sa ľudkovia tešili okolo vyhriatych pecí, pri miske pariacej sa polievky, smiali sa a tešili z veľkých bielych vločiek, ktoré padali za sklíčkami ich okienok. Deti potom vybiehali von vo vlniakoch a na drevených sánkach sa spúšťali z kopčeka od cerkvi. Dospelí ostali v teple chalúp a rozprávali sa o lete, úrode a poniektorí si zašli do neďalekej krčmy na pohárik k radosti….alebo, hovoríte, že je to len skanzen ? Skúste poriadne počúvať rozprávky. Už ste sa odnaučili, lebo ste veľkí….tam je všetko možné….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski