pravda krásy

Po rôznych informačných kanáloch sa šíria nie veľmi pozitívne správy o novej stálej expozícii diela Národného umelca Miloša Alexandra Bazovského v trenčianskej galérii nesúcej meno tohoto skutočne velikána slovenskej moderny. Nedalo mi to aby som sa neišiel pozrieť na spôsob ako sa vedenie galérie, ako som sa dozvedel tiež nové, vysporiadalo s novou koncepciou chápania prezentácie obrazov M.A. Bazovského. Na prvom poschodí galérie sú výstavnej priestory v ktorých stála expozícia nainštalovaná. Menej rozhľadeného a informovaného návštevníka zrejme ľahko uvedie do omylu vstupná časť uvádzaná na stene výstavných priestorov pod titulom Fotograf Bazovský. Nie, nie je to ešte stála expozícia aj keď to možno tak vyzerá a aj pod vplyvom naozaj veľmi sporého a minimalistického „úvodného textu“ na jednom hárku papiera ponúkaného stolíkom na schodišti by sme si mohli myslieť, že to tak je. Výstava Fotograf Bazovský bola pôvodne pripravená na prelome rokov 2017 – 2018 kurátormi Slovenskej národnej galérie v Bratislave Aurelom Hrabušickým, Alexandrou Kusou pre výstavu , ktorá sa konala v SNG v tom období. Napriek tomu to bolo nesporne príjemné pripomenutie si tvorby Bazovského, ktorá je verejnosti nesporne menej známa. Nuž a prechod do realitu charakterizuje najprv neprehliadnuteľná zmena podlahy. Keď asi vo všetkých priestoroch galérie sú podlahy pokryté laminátovým napodobením drevených parketových podláh, tu v stálej expozícii vstupujeme na šedú plochu pripomínajúcu liate podlahové živice. Ovšem pri bližšom pohľade pravdepodobne ide o podlahovinu uloženú v pásoch na podklad. Podlahovina bola pôvodne zrejme červená a následne ešte zámerne upravená šedou farbou aby bola vytvorená dvojfarebná štruktúra, ktorá ale pripomína skôr „nepodarok“ ako zámer. V každom prípade však tento nesporne chladný prvok architektúry ani zďaleka nedotvára v priestore aspoň zdanlivý pocit potrebnej intimity pre vnímanie výtvarných diel. Ale to je len prvý rušivý moment v expozícií. Ten najdôležitejší a najpodstatnejší nastáva až pri vnímaní, alebo presnejšie povedané odvádzaní od vnímania vystavených výtvarných diel. Autori expozície určite pod kuratelou pani riaditeľky prišli s prelomovou ideou ako ozvláštniť obrazy M.A.Bazovského. Väčšinu obrazov osadili do prapodivnoúchvaných rámov z lacného mäkkého dreva, ktoré vytvárajú akúsi úchvatnú skosenú pyramídku dokonale potláčajúcu obrazové kompozície. V niektorých prípadoch o to viac, že ide o malorozmerné maľby a tak vizuálny efekt dosahuje kvalít púťového kukátka cez ktoré sme sa ako deti pozerali do tajomného šera cirkusových atrakcií. Medzi dvomi časťami stupňov rámu je medzera, ktorá navodzuje (?) dojem nedokonalosti (alebo žeby to nebol len dojem?), keďže na jednom ráme medzera je, na ďalšom nie je, na inom je akási iná, žeby aj tu „soudruzi z NDR udělali chybu ?“ Inštalácia obrazov až v troch radoch pripomína počiatky prezentačných snažení Iľfa a Petrova čoby výtvarných komisárov v Novokuznecku v Novosibirskej oblasti niekedy na začiatku dvadsiateho storočia. Dokonalosť „avantgardného“ prístupu pochopíme a oceníme až keď si uvedomíme, že z pohľadovej výšky priemerného občana (u mňa 180 cm) nie sme schopní vnímať obrazy v spodnej rade bez toho aby sme sa pred nimi nepoklonili. Aj keď ako Jan Werich povedal „intelektuálové se před uměním rádi skloní“. Iná situácia je pri obrazoch vo vrchnej rade. Majú tú úchvatnú prednosť, že keď chceme naplno vychutnať umenie M.A.Bazovského v týchto obrazoch, musíme poskakovať, aby sme sa dostali do úrovne vystavených diel. Vcelku som sa rozveselil pri predstave hopkajúcich umeniachtivých návštevníkov pred „experimentálnou expozíciou“ národného. Autori nás určite chceli vohnať do úzkych, keď niektoré pôvodné rámy na obrazoch ušetrili a tak návštevníkov šokujú nápaditým striedaním „drevenou pyramídovou avantgardou“ so zatuchlinou konzervatívnych návratov. Naskytá sa otázka, ako postihlo inkvizičné nazeranie na rámy z ktorých boli obrazy vyňaté a ktoré si maliar sám pripravoval a prípadne patinoval ? Prehliadku stálej expozície obrazov M.A. Bazovského som ukončil síce už poznaným, ale predsa len aspoň spomienkami oživeným filmovým portrétom Bazovského z autorskej produkcie Jána Johanidesa – Horiace samoty z roku 1971. S uspokojením som si vydýchol pri poznaní, že aspoň tejto filmovej poetiky sa „avantgarda“ nedotkla.

V neďalekej kaviarni som si ešte chvíľu hnietol mozgové závity s neustále dobiedzajúcou otázkou, „nebude postupne potrebné chrániť klasiku slovenskej moderny ostnatým drôtom pred devastáciou a dehonestáciou ako sa to stalo tu, v Galérii Miloša Alexandra Bazovského ?“ Kde boli pri zostavovaní „novej“ stálej expozície odborníci, historici umenia, ktorí sa tvorbou tohto velikána zaoberali celý život ? Vážime si v tomto štátiku ešte niečo okrem pochybnej kariéry a mamonu s požehnaním netalentovanej vrchnosti ? Čo na to výtvarná obec ? Kolegovia ? Čo na to Rada galérií Slovenska ? Píšete, že „Rada galérií Slovenka (RGS) je jediný odborný a koordinačný orgán zbierkotvorných galérií registrovaných na území Slovenska, ktoré odborne budujú, spracovávajú, uchovávajú a zverejňujú trvalý zbierkový fond výtvarného umenia“ !!!???…

text, foto © Peter Krivda Soliwarski