pravda krásy

…sadli sme si v kaviarenskej terase na Hlavnom námestí, lebo odtiaľ sme mali celé okolie v dohľade. Všetko sa dalo tak nádherne pozorovať pri výbornej káve bez nepríjemného pocitu vtierania sa do súkromia. Premlelo sa tu strašne veľa ľudí, lebo okrem toho, že je to jedno z centier mesta, predávajú tu aj skvelú zmrzlinu. Teda zrejme je skvelá, keď si ju chodí práve sem kupovať toľko ľudí. Zmrzlinu predávajú aj na iných miestach, pokiaľ som si všimol. Oproti nám boli na námestí lavičky postavené do oblúkov a na nich posedávali vychutnávači zmrzliny s kornútkami v rukách. Tiež pozorovali okolie, sem tam oblizli zo sladkého chladivého kopčeka, prehodili slovo so susedkou, pozreli sa k cieľu ich rozhovoru a znova si oblizli z rozpúšťajúceho sa kopčeka. Poznali sa. Mnohí sa tu poznali, zdravili sa, ale mnohí sa aj nepoznali. A mnohí boli asi takí ako my, hľadači nových vôni krásna, histórie i neznáma. Dve dievčatá šantili na kolieskových korčuliach medzi chodcami, zabávali sa ostrými zákrutami okolo živých prekážok, veselo sa smiali na každom vydarenom kúsku a nikto sa nerozčuľoval. Veselie dievčat prechádzalo námestím a my sme sa stávali tiež akýmisi veselšími. Možno aj preto, že vyšlo slnko. Síce ešte také jarné, ktovieako zas nehrialo, ale bolo veselšie. Dievčatá sa zastavili trochu sa vydýchať a ochutnať zmrzlinu. My sme dopili kávu a vydali sme sa mestečkom z ktorého akosi cítiť bývalú monarchiu. Aj Uhorskú aj Rakúsku.
Köszeg (nemecky Güns, slovensky Kysak) je mestečko na maďarsko-rakúskych hraniciach. My sme tam doputovali cez Mosonmagyaróvár po 86ke do Csornej, Szombathely a odtiaľ po 87ke až do Köszegu, takmer na hranicu s Rakúskom asi za 2 a pol hodiny. Dá sa aj omnoho kratšie, ale mali sme po ceste aj iné hľadačky a obkukávačky, ktoré sme nemohli zanedbať. Bohatá história mesta je zastúpená skvostným architektonickým dedičstvom. Aj keď sme dopíjali kávu na Hlavnom námestí a pred očami sme mali jeho dominantu, kostol Ježišovho srdca, predsa sme sa vrátili k na misto, okolo ktorého sme do mesta vošli. K hradu Kysak, Kőszeg, alebo ako je všeobecne nazývaný Jurišičov hrad. Tvorí ho predhradie a vnútorná časť hradu, ktoré sú prepojené mostom. Hrad bol postavený v polovici 13. storočia a v priebhu stáročí bol niekoľkokrát prestavaný. Pevnosť so štyrmi vežami je zmesou renesančných arkád, gotických okien a barokových interiérov. Naposledy bol hrad renovovaný v rokoch 1958 až 1962. K tomuto miestu sa viaže historická udalosť, ktorá ovplyvnila chod dejín šestnásteho storočia spojených so snahou Osmanských Turkov obsadiť Viedeň a tým aj ovládnuť monarchiu. Práve posádka hradu Köszeg, ktorej velil uhorský šľachtic chorvátskeho pôvodu Mikuláš Jurišič, stála v ceste Osmanom, nepodľahla ich nájazdom a natoľko zdržali Turkov (1532), že Viedeň si zatiaľ stačila zabezpečiť dostatočnú obranu a vojskám sultána Sulejmana sa ju tak nepodarilo dobiť.
Prešli sme nádvoriami a boli sme radi, že sme sem prišli v čase, keď ešte naplno občanov nepochytila túžba turistikovať. Z hradieb sme si tak mohli vyčarovať kubistické výseky striech Köszegu. Milujem pohľady na strechy miest. Vytvárajú fantastické kompozície obdĺžníkov, štvorcov, ihlanov v teplých tónoch sieny pálenej, okrov a šedí, ktoré sa každým pohybom menia. Na štelajzniach depozitov mojich spomienok mám už slušnú zbierku takýchto obrazových štruktúr. Po kamenných mačkách dlažby tichých uličiek sme pomaly prechádzali históriou mestečka. Ešte stále bol čas, keď rozprávanie domov, okien, dverí, sôch i kameňa neprehlušil lomoz stoviek jazykov. Impozantné Jurisicsovo námestie ovláda svojou robustnou dôstojnosťou kostol sv. Imricha, alebo Starý kostol, ako ho domáci volajú. Stavali ho W. Marx z Kirschlagu a W. Zehentmayer v rokoch 1615 až 1640 a prechádzajú ním v architektonických prvkoch gotika, renesancia i baroko. Interiér kostola ukrýva dva umelecké skvosty. Obraz patróna kostola nad oltárom od Istvána Dorffmeistera a obraz sv. Marie a Alžbety od majstra Franza Antona Maulbertscha na ľavej strane od hlavného oltára.
Z magického šera kostola vychádzame opäť na námestie, ktoré by mohlo byť učebnicou stavebných slohov. Červenožltá radnica je poznamenaná od gotiky všetkým až po klasicizmus a jej fasáda naviac nesie elipsové maľby sv. Štefana a Panny Márie s Ježiškom i erby Mikuláša Jurišiča a erb Maďarský s erbom mesta. Nedá sa obísť renesančný dom s krásnou sgrafitovou výzdobou z roku 1560, ale aj ďalšie po obvode námestia.
Aby si naše nohy trochu oddýchli od kamenných kociek dlažby v uliciach, ale najmä aby sme si mohli hlbšie uložiť záznamy do úschovne spomienok, sadli sme si na chvíľu k Mestskej studni z roku 1766 so stále tečúcou vodou pod klenbou s oblúkmi. Akýsi pán umýval okná v náprotivnom dome a sem tam zaznamenával prechádzajúcich, obzerajúcich, fotiacich, ale nedal sa rušiť. Veď bol máj a v máji by mali byť okná číro priepustné všetkému krásnu.
Neodpustili sme si opäť vniknúť do šera chladu vnútra gotického kostola sv. Jakuba neďaleko. Bol postavený v roku 1407 a na východnej stene napravo od hlavného oltára sme vstúpili do deja vo freske z 15. storočia v ktorom sv. Krištof nesie malého Ježiška, Mária Milosrdná chráni plášťom prosiacich a troch kráľov prinášajúcich svoje dary. Sedeli sme v nádherne rezaných barokových laviciach, ktoré nás usadili k tichej meditácii aj k spomienke na Mikuláša Jurišiča pochovaného tu so svojimi deťmi.
Lúče slnka nás trochu oslepili, keď sme vyšli na svetlo reálu a pomaly sme prechádzali okolo mariánskeho stĺpu z roku 1739 a neodolali sme pohladiť chladný kameň. Pred nami bola Brána hrdinov na Radničnej ulici, ktorou sme prechádzali na Hlavné námestie. Tam, kde sme si dávali kávu po príchode. Veža bola postavená v eklektickom slohu roku 1932 na pamiatku 400. výročia tureckého obliehania. Predtým tu stála Dolná veža zo 14. storočia, zbúraná v roku 1880.
Opäť sa pred nami otvorilo priestranstvo s vychutnávačmi kávy a zmrzliny, turistami so zdvihnutými hlavami i fotoaparátmi k novogotickému kostolu Ježišovho srdca na miernom návrší v osi celého námestia. Akoby tu vládol, či panoval nad priestorom a svoju monumentalitu ešte potvrdzuje svojou výškou 57 metrov. Bol postavený v rokoch 1892 – 1894 viedenským architektom L. Schönerom s jednou hlavnou vežou a dvomi bočnými. Priečna loď trojlodia je doposiaľ nedokončená. Celý interiér kostola je bohato zdobený polychrómiou O. Kotta. Sedíme maličkí v laviciach, krk nás bolí od neustáleho držania zdvihnutej hlavy ku klenbám chrámu, ale sklonenej pred umením staviteľov 120 ročného kostola aj historického mesta. Aj tu si potvrdzujeme skutočnosť, že nie je dôležité v ktorej dobe dielo človeka vznikalo ak prispelo ku kultúrnemu bohatstvu.
Zabehol som pre zmrzlinu a ešte na chvíľu sme si sadli k Trojičnému, alebo Morovému stĺpu pod kostolom. Súsošie sv. Trojice bolo postavené v roku 1713 na pamiatku morovej epidémie. Ešte na chvíľu sme si vychutnávali atmosféru námestia a potom pomalou prechádzkou tichými, romantickými uličkami sme sa lúčili s mestom, ktorého história je spätá aj s históriou našou a ktorého kostolné zvony bijú hodinu pred poludním o 11 hod. aby pripomenuli ústup Turkov po tom, čo bolo vyhlásené ich víťazstvo…

text, foto © Peter Krivda Soliwarski