Spomienky, to sú neustále cesty v priestoroch, ktoré sme už raz prešli a teraz sa pokúšame nimi prechádzať ešte raz. Tieto „druhé“ cesty, tie spomienkové cesty aj napriek tomu, že sú už len akýmsi premietaným filmom tých reálnych ciest, tie spomienkové cesty majú jednu výhodu. Keď ideme po cestičkách spomienok, odpratávame z pred seba všetko to, čo na reálnej ceste nebolo nejako príjemné. Tak, ako keď na prašnom chodníku odkopneme kameň aby sme naň nešliapli, alebo aby sme urobili príjemnejšou cestu tým po nás. V spomienkach sa to dá. Aj vo filme sa to dá, vystrihnúť určitú sekvenciu, ktorá sa nám do deja nehodí. No na reálnej ceste vlastne len pripravujeme podmienky pre vznik spomienok.
Hmla, trochu vločiek, ale na chvíľu aj slnko na ceste zo Svidníka do dediny Uličské Krivé. Necelých 40 km po cestách v dolinách medzi vrchmi majestátnych Polonín. Nádherných aj v tomto počasí. Možno teraz trochu viac tajomných, možno viac divokých. Každým kilometrom si hovoríme, že sa sem musíme vrátiť. Keď sa budú buky zelenať a jablone kvitnúť, alebo majestátnosť vysokých stromov zlatnúť a červenať. Dedina nejako neprekvitá svojou tradičnou architektúrou. Pravdepodobne všetko, čo tu bolo z pôvodnej výstavby domáci zbúrali, alebo prestavali. Jej vznik je datovaný do roku 1478. A legenda o vzniku hovorí, že v chotári obce Ulič na brehu rieky „Zbojská Ručej“ pásol svine „Kondas“ – pastier svíň. Tento pastier však kríval na jednu nohu. Na mieste kde si postavil kolibu, neskôr vznikla obec. Túto pomenovali po krívajúcom pastierovi – „Krivij, Krivý“. Pod takýmto názvom túto obec dodnes nazývajú všetci obyvatelia okolia. Keďže obcí s názvom Krivé je veľa, neskôr dostala k názvu i dodatok Uličské Krivé, pretože sa nachádza v blízkosti Uliča. To sme vyčítali zo stránky obce. 
Do Uliča je to naozaj len na skok a teda aj na Slovensko Ukrajinskú hranicu. Mali sme tam nasmerované zo zvedavosti, ale pred hranicou nastavané osobné auta najmä s nemeckými značkami, pri okrajoch ciest nás odradili. Trochu ma striaslo. Akýsi divný pocit som mal z toho miesta. Vrátili sme sa do „Krivého“ ku kostolu. Drevený pamätník umu, vedomia a pokory. Stojí v strede dediny na malom návrší obohnaný drevenou ohradou. Trochu som sa zasníval a pokúšal som sa predstaviť ako to tu vyzeralo predtým ako zbúrali pôvodné, zrejme drevené domy. Len tak trochu vysnívanej harmónie, ktorá je už dávno preč. Chceli sme sa potom o deň neskôr ísť pozrieť na to minulé do Múzea ľudovej architektúry v Humennom, ale nedostali sme sa tam, lebo bola sobota a otvárali až o 14. hodine. V zime ! Nuž čo. Nevideli sme.
Gréckokatolícky drevený chrám v obci Uličské Krivé bol postavený v roku 1718. Je venovaný sv. archanjelovi Michalovi. V kresťanstve je Michal považovaný predovšetkým za premožiteľa diabla v podobe draka, ako aj za vodcu nebeských vojsk, ktoré stoja na východe pred Božím trónom. Už veľmi skoro sa Michal zobrazoval ako ochranca brány do raja. Počas druhej svetovej vojny, v roku 1944, bol tento chrám značne poškodený. Jeho architektonické riešenie vyvoláva dojem masívnosti. Drevený chrám v obci Uličské Krivé bol vystavaný v zrubovom štýle na kamennom základe. Pozostáva zo svätyne, chrámovej lode a predsiene. Chrám má dve veže. Vyššia veža je nad predsieňou, nižšia veža je nad svätyňou. Každá chrámová veža má kupolu a trojramenný železný kríž. Chrámové veže a chrámová strecha sú pokryté štiepanými drevenými šindľami. Vo vyššej veži chrámu visia tri zvony. Najstarší z nich pochádza z roku 1811. Hlavný vchod do chrámu je zo západnej časti do predsiene.
Dotýkali sme sa drevených trámov monumentality kostola po ktorých prešlo toľko dlaní čakajúcich tu útechu, nádej i slovo o dobre a láske. Len na chvíľu sme si sadli na lavičku a počúvali všetkých tých, ktorí tu kráčali s modlitbou v dlani…
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty