pravda krásy

…leto sa už pomaly schyľovalo ku koncu. Ešte bolo prázdninové, ešte bolo dovolenkové, ale už sem tam bolo cítiť závanmi nostalgie. Ešte zďaleka nie tej chrizantémovej, alebo zlatolístej, ale takej tej plávajúcej v tichých, ešte veľmi priehľadných a ľahunkých hmlách. Keď som ráno vyšiel s Árésom na lúky za domčekmi v osade Pšov, kde sme pár dní privoniavali nádhere Slavkovského lesa, jeho, stromom, zemi, kvetom, jeho omamnu a bosý som stieral rosu (prepáč Wabi, nedalo mi to) tráv, medzi jedľami už plávali hmly tak jemné a priesvitné ako závoje lesných víl. A potom, keď slnko začalo presvitať pomedzi stromy, hmly zmizli. Možno to boli víly, ktoré sa báli slnečného svitu po nočných vábivých tancoch. My sme sa vrátili k raňajkám, aby sme mohli ísť hľadať pre seba ďalší zo skvostov západných Čiech. Medzi Karlovými Varami severne a Mariánskymi Lázňami južne, mestečko Bečov nad Teplou so svojím hradom a zámkom. Na malo námestíčku nás okamžite lákali záhradné kaviarničky a tak pod Mariánskym stĺpom sme si našli chvíľu na dobrú kávu, zákusok, výhľad na vežu kostola sv, Jiří z 15. storočia a hlavne na pompéznosť uvítacieho pohľadu na bečovský zámok s hradom. Vonkajší areál, krásne záhrady s kamenným mostom s nami ešte Árés mohol, ale potom už naňho len ochotne dohliadla pani pred kasou s lístkami a my s Inguśou sme sa vnorili do histórie veľkoleposti.
Pôvodne gotický hrad zo14. storočia bol v 16. storočí prestavaný a rozšírený do dnešnej podoby. Počas tridsaťročnej vojny bol niekoľkokrát vyplienený a označovaný ako pustý. V roku 1752 získal bečovské panstvo Dominik Onřej z Kounic a Ritenberku. Nový majiteľ si dal v roku 1973 postaviť v Bečove v blízkosti zpustnutého hradu barokový zámok s kamenným mostom miesto starého zdvíhacieho. Zámok je obdĺžniková, dvojposchodová budova s oblúkovou bránou s kamenným ostením a trojuholníkovým štítom na stene. Na ňu sa napája viacstenná zámocká kaplnka, ktorá bola postavená na mieste starej Lacronovej bašty z roku 1656. Pri stavbe zámku boli prevedené úpravy vstupnej brány hradu a zriadená záhrada. Syn Dominika z Kounic predal Bečov v roku 1813 Friderikovi de Beaufor-Spontini, ktorého rod bol posledným šľachtickým, ktorí vlastnili Bečov /do roku 1945/. V 60. rokoch 19. storočia tu boli vykonávané úpravy arch.Zítkom a Mockerom a prebudované niektoré miestnosti zámku a malý hradný palác bol premenený na panský úradnícky dom. V roku 1945 sa stal zámok majetkom štátu a boli tu uskutočnené určité stavebné úpravy.(toľko zo stránky Hrady.cz)
Vždy pri prehliadke vnútorných priestorov hradov a zámkov sa vo mne prebúdza chvenie romantična a nerád si vtedy pripúšťam poznanie, že niekedy väčšina, ak nie všetky kusy nábytku i ďalšieho zariadenia je prevezených z iných hradov a zámkov, ktoré mali väčšie šťastie a obišla ich „prílišná pozornosť“ obyvateľstva z okolia. Odrazu sa akosi prenesiem časom a okolo mňa neprechádzajú spolunávštevníci zámku, alebo hradu, ale defilujú galantní páni v úklonoch pri dámach v krinolínach a vysokých napudrovaných parochniach. Sem tam sa medzi nimi mihne uniforma a vtedy dámy väčšinou žiadostivo tým smerom otočia hlavy, drahé brokáty zašuchocú a hlboké dekolty sa zachvejú vzrušením. Z druhej strane sály počujem Scarlattiho Sonátu na čembale. Rád pozorujem návštevníkov s ktorými v nasunutých pantofliach leštíme vykladané parkety posúvaním sa z miestnosti do miestnosti. Ako sa nesmierne zainteresovane niektorí dožadujú informácií o výške hradobnej veže, hrúbke múrov, váhe zámockého pána a s nosom prilepeným na vitrínu za ktorou je dobová mapa panstva, ktorá je rozoznateľná len s lupou, obdivujú jazdecký pár vznášajúci sa nad pozemkami. Ešte atraktívnejšie sú v mnohých prípadoch sprievodcovské informácie o histórii tej ktorej pamiatky, živote na nej a živote jej majiteľov. Veľmi obľúbené u návštevníckeho publika sú zákerné kvízové otázky týkajúce sa jednotlivých objektov v interiéri. „Kto mi povie, prečo sa z portrétu namaľovaného pána pozerajú oči na vás nech stojíte na ktorejkoľvek strane ?“, prípadne „ vie mi niekto povedať na čo slúži táto malá miestnosť, ktorá vyúsťuje za múry hradu ?“ A keď sa nad hlavami objavia netrpezlivo sa trasúce prstíky s horlivým výkrikom „prevét“ a hneď za ním „hajzlík, klozet, záchod…“, skupinka zašumí, poniektorí sa zachichocú a ideme ďalej leštiť intarzované parkety. Sprievodkyňa nám samozrejme neopomenula vyrozprávať povesti viažúcesa k hradu a zámku. Tá o pravidelne sa objavujúcich krvavých škvrnách na nádvorí zaujala najmä Inguśu, ktorá sa špecializuje na obdobné zaručené historické pramene. Podobne aj „pověst o děsivém přízraku hradního pána“ nami zalomcovala. Určite sú neopakovateľné prechádzky po priestoroch bečovského hradu a zámku, posedieť si v jeho záhradách a preniesť sa na chvíľu do stredoveku, alebo potom do baroka. My sme sa po prehliadke preniesli k Árésovi, ktorý už netrpezlivo vrtel chvostom a potom opäť na jednu z terás pri reštaurácii a nádherné zážitky sme ešte pretriasli pri obede. Je nádherné s nádychom clivoty ukladať skvelé spomienky na veľkolepé miesta.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski

.