pravda krásy

…keď hľadáme poklady, nemusia sa vždy lesknúť, keď hľadíme do diaľky, nemusí tam byť iný kontinent, keď obdivujeme históriu, vedzme, že aj my sme jej súčasťou…úplne na konci marca, ešte sa príroda len pokúšala zazelenieť, na konci marcového týždňa sme sa vybrali na dlho odkladané miesto úplne na Maďarských hraniciach. Hrad Šomoška. Keď sme prechádzali v minulosti okolo, stále to akosi nevyšlo. Bolo to po ceste, ale už na ten malý výstup akosi nevyšlo. A tak sme si to teraz naplánovali ako hlavnú trasu. To síce u mňa v mnohých prípadoch ešte neznamená, že to tak aj ostane. Ale keďže už v tom čase sme sa zmietali v obmedzeniach corona vírusu a nemali sme šancu na reštauračnú stravu, tak sme to chceli spojiť s prvou tohtoročnou opekačkou v prírode. Pritom mi akosi príde na um spomienka na môjho otca, ktorý pri našich výletoch rád pripravoval jedivo na ohni, ale spravidla to bola slanina s chlebom. Potom ešte nadlho sa mi opekaná slanina sprotivila a až nedávno, keď sme si skôr z núdze ako z chuti opiekli slaninu a pripomenul som si jej chuť, potvrdil som si, že zas nadlho mi chýbať nebude.
Keď sme prechádzali cez Fiľakovo, svietilo slnko a navrávali sme si, že pri spiatočnej ceste sa tu ešte zastavíme na hrade. Aspoň zvonku, ešte nebol otvorený. Cesta nás zaviedla cez Šiatorskú Bukovinku až pod hradný kopec, ale najprv, nedalo mi to, museli sme k hranici s Maďarskom a tak na nás už mávali policajti. Tak sme im len odmávali, otočili sa a pokorne sme sa vracali po rodnej hrude hľadať nejaké miesto na ktorom by sme mohli založiť jarnú vatru. Niekde za dedinou sme vychádzali k vrchu plešatého kopca aj Árésovi sa to páčilo, sem tam pokukoval po mojej hlave a potuteľne sa usmieval. Hneď sa mu lepšie pobehovalo. V priehlbine sme na traperskom ohni opiekli niekoľko kúskov bizonieho mäsa na ohni bez dymu aby nás nebol možné zbadať, lebo sme sa dopočuli, že bojovníci kmeňa Hurónov sú na vojnovom chodníku a tak je lepšie sa im vyhnúť. Aj mračná začali vystupovať spoza Nuggets Hillu a tak sme sa pobrali späť k bledým tváram. Cesta nás priviedla až pod hradné bralo na parkovisko, ktoré za normálnych časov býva zrejme plné, no teraz sme tam mali len dvoch susedov. Trochu po rovinke po značenej trase a potom už po stopách histórie stúpaní čadičovým vrchom…vrchom, ktorý je tvorený úžasnými kamennými tvarmi štvor, päť, šesť uhlových prútov ležiacími ako schody po ktorých kráčame, vystupujúce zo zeme ako prazvláštne skulptúry zabudnutých abstraktných geometristov, prapodivné kamenné sochy prírodného depozitu galérie pod hradom. A potom akoby zo sochárskeho sympózia obrov sa vynára kamenný orgán, kameňopád, prúdy vo výtrysku zakliate, Václav Fiala v megalomanskom sne. Hladili sme línie kamenných prúdov kubistického stvoriteľa očarení touto veľkoleposťou.
A to sme už stali asi tam, kde stáli zhruba pred 700 rokmi Kočičovci, ktorí hrad Šomoška postavili, Kočičovci, uhorský šľachtický rod pochádzajúci z okolia Chorvátskeho Omišu. Vlastne aj vďaka nim bo odhalený ten senzačný kamenný útvar lebo pri stavbe hradu ťažili tieto bazaltové kvádre, ktoré v podstate už ani nebolo potrebné opracovávať. Prvá zmienka o hrade je z roku 1323. V tých časoch bolo nutné po vpáde tatárskych hord stavať kamenné tvrdze na obranu pred najazdníkmi. V 14. storočí pri ťahaniciach o uhorský trón sa majitelia hradu prikláňajú na stranu Matúša Čáka, čo sa im však neskôr stáva osudným. Po Čákovej smrti odníma uhorský kráľ Karol Róbert majetky Čákyho privržencom a hrad pripadol v roku 1323 majetku Tomáša Szeczényiho. Je to jeden z dejinných paradoxov, lebo Szeczényiovci sú jednou z rodinných vetiev pôvodného rodu Kočić. No ale majetky sa aj teraz prepisujú aby boli zachránené, však ? Hrad sa stal centrom Novohradu a vstúpil do svojho najlepšieho obdobia. V 15. storočí obsadzujú neďaleký hrad Šalgó husiti a oba hrady medzi sebou bojujú až do vyhnania husitov. Akosi sa mi vytrácajú naše romantické predstavy o husitoch a husitských vojskách. No ale v roku 1461 dostávajú hrad od kráľa Országhovci a Lošonczyovci. Po útokoch osmanských vojsk hrad obsadil fiľakovský beg Ali v roku 1573 a keď boli Turci vyprevadení tam, odkiaľ prišli ešte nejaký čas mala hrad v majetku Anna Lošonczyova a po jej smrti sa ho zmocnil Žigmund Forgáč. Vtedy prebehla rozsiahla renovácia a bol posilnený opevňovací systém no po porážke povstania Františka II. Rákocziho bol hrad dobitý cisárskym vojskom a mal byť zbúraný v roku 1703. Odvtedy pomaly chátral, vyhorel a bol aj čiastočne zdemolovaný. Až v roku 1972 boli na hrade započaté konzervatorské práce a čiastočná oprava.
Prechádzali sme baštou, chodníkmi medzi rozvalinami, postáli sme na hradbách a kochali sa krásnom zvlnenej Cerovej vrchoviny. Ešte nie zelenej, ešte takej tehlovo pálenej, keď buky už majú naliaté puky a tie sa hrdzavo lesknú a idú prasknúť od očakávania, kedy z nich vytryskne záplava zelení. Na chvíľu sme si dali dole rúška aby sme nabrali do pľúc blížiacim sa dažďom navoňaný vzduch. Na neďaleký Šalgó prídeme v druhom diele, keď otvoria hranice k susedom a romantično pohľadov budeme si budem vracať z opačnej strany.
Už nás pokrápali jarné kvapky, pri potoku svietili zlatiaky záružlia a my sme si len tak cez plece povedali „pukni Corona od zlosti, dobre je nám“ a aj Árés podskočil po svojom archeoprieskume od radosti….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski