…tak sme sa trochu zamotali pri hľadaní kostola sv. Marije v Blizne Gornjoj. Išli sme z Primoštenu  cez Mitlo a Bliznu Donju a potom kúsoček na sever. Dá sa aj z Mariny, ale z Primoštenu to bolo akosi lákavejšie. Po cestách medzi kamennými kopcami na ktorých asi len zázrakom rastú zelené kríky a zakrpatené duby a borovice. Medzi tým odrazu olivové a figové sady nepochopiteľne vyrastajúce priamo zo skál. A ešte, kdesi akoby vyčarovaný sa na nízkych pníkoch stáča vinič. Prechádzali sme malými osadami kamenných domčekov so strechami z kamenných platní a medzi nimi vystupujú už vyššie, novšie murované štvorce, niektoré s terasami, samozrejme s neodmysliteľnými pseudobarokovými kuželkami balustrád, charakteristickými znakmi odlišujúcej sa majetnosti a estetického cítenia. Tak charakteristický úkaz kultúrnej vznešenosti aj u nás. Keď sme prechádzali cez Bliznu Donju, začali sme sa pozornejšie pozerať za najbližšie domy a za domy domov, lebo označovanie pamiatok v týchto odľahlejších miestach nie je nejakou prioritou. Veža kostola zväčša má vytŕčať spomedzi domov, ale v Blizne Gornjoj sme sa dostali do úzkych uličiek, ktoré sa nám zdali, že sa stále ešte zužujú. Nakoniec, keď sme sa v jednej zákrute len s obtiažami vyhli inému autu, mimochodom jedinému, ktoré sme v dedine stretli, uchýlili sme sa k tomu, že sa radšej opýtame. Na priedomí jedného kamenného domu sedeli starkí zhrbení nad kopčekom cibule, ktorú čistili pred sušením. Ale hneď ako sme sa pristavili, starý pán vyskočil a keď som sa ho pokúšal opýtať na cestu ku kostolu, veľmi sa snažil vysvetliť. Aj babka prišla a pripojila sa. V ich očiach bolo nesmierné množstvo dobra a láskavosti. Chcel som si ich odfotiť, ale v tom momente sa mi to zdalo nepekné, neslušné. Mal som na mysli bielych migrantov v Amerike, ktorí zahnali pôvodných obyvateľov do rezervácií a teraz ich tam chodia fotiť. Rád by som sa tým starkým ešte pozrel do tvárí aspoň na fotografiách, ale urobil som dobre, že som ich nefotil.

Povedali, že starý kostol musíme nájsť, lebo stají  na „groblje“, cintoríne a za ním stojí novší kostol s vežou a je ho vidno z cesty viac. Nebojte sa, určite ho nájdete, povedali dedko s babkou. Aj by som sa bol s nimi dlhšie porozprával, ale práve pri nás zastavilo to jediné auto a vystúpil z neho známy tých starkých. Tak sme si zakývali a zaželali veľa zdravia. Prešli sme opäť dedinou, vyšli z nej smerom na Bristvicu. Po chvíľke už bol pri ceste betónový múrik a medzi vysokými borovicami a cyprusmi malý predrománsky kostol sv. Marije z 9. storočia. Stojí na mieste svojich antických predchodcov ako jednoduchá jednoloďová stavba s polkruhovou apsidou. Celý kostol je postavený z kameňa a strecha pokrytá kamennými platňami. Na južnej a severnej strane stavbu spevňujú pre nás neobvyklé oblúkové oporné stĺpy charakteristické pre predrománsku architektúru starochorvátskych kostolov. Na západnej strane kostola sa nachádzajú zvyšky zrúteného westwerku so zvyškami schodiska. Interiér má jednoduchý jednoloďový tvar s omietnutými stenami na ktorých sú badateľné fragmenty neskorogotických krížov. Svätyňa je oddelená od lode replikou oltárnej priečky do ktorej sú vsadené reliéfne fragmenty nápisu nájdeného pri archeologickom výskume. Časť fragmentu nápisu ANUS IV označuje koniec mena župana, ktorý dal kostol postaviť.

V okolí kostola je pomerne veľa náhrobných kameňov – stećak, ktorými boli prekrývané pohrebné miesta a na vrchnej stane sú zdobené reliéfmi označujúcimi pôvod, spoločenské postavenie, akou činnosťou sa mŕtvy zaoberal počas života a majetnosť je daná bohatou reliéfnou zdobnosťou kameňa. Niektoré kamene sú viac, niektoré menej čitateľné, ale keď sme si sadli na ich okraj do tieňa stromov a trocha privreli oči, videli sme stredoveké stećaki ešte tak, ako ich prinášali kamenári a osádzali na hrobové miesta. Kamenári priniesli toto umenie a používanie stećakov v 12. storočí z Bosny a postupne sa to ujalo na území Chorvátska i Srbska.

Pohladili sme ešte staré kamene kostola sv. Marije a pomaly sme zišli do Mariny. Je tam výborná kaviareň. V Marine. Hneď pri hranolovej pevnostnej veži z 15. storočia. Pred nami sa hojdali lode v prístave a my sme ešte cítili vône cyprusov a histórie z Blizny Gornjej…

                                                                    text, foto © Peter Krivda Soliwarski