pravda krásy

…keď sa moje Potulky spájajú s miestami voňajúcimi históriou, stále mám tak trochu pocit cestovania v čase. V časoch mojich detských začiatkov objaviteľských ciest sme sa presúvali s rodičmi z miesta na miesto vlakmi. A ja som sa stále pri nastúpení do vlaku domáhal miesta pri okne. Mal som veľmi rád tie miesta pri oknách vlaku, kde som sa odrazu pri prvom trhnutí vozňa dostal do akéhosi uzavretého sveta v ktorom ubiehala krajina okolo ako akýsi zvláštny film a v ňom sa odvíja dej raz rýchlejšie, inokedy pomalšie. A v tom deji, v tom ubiehajúcom filme som objavoval nové a nové krajiny, mestá, dediny a fantázia pracovala na plné obrátky. Predstavoval som si čo je za tými kopcami na obzore a v mestách, ktoré sme míňali, kto žije za oknami domov do ktorých som v chvate nazeral z toho môjho, ako vyzerali hrady na vrcholoch kopcov v diaľke, keď ešte neboli zrúcaninami a kto v nich býval. A toho krasosnenia som sa dokázal úspešne nezbaviť až doteraz. Stále vidím pred sebou na koňoch vojakov v brnení ako pomaly vychádzajú po kamenistom chodníku kopca Cibulník z Rajeckej doliny na vrchol z ktorého stráži celé široké okolie hrad Lietava. Hrad, ktorý veľkosťou predčil len ten Spišský. Na lúkach pod hradom sa pasú ovce a už z diaľky je počuť zvonenie ich spiežovcov. Stúpanie k hradu nie je nijak zvlášť strmé, ale napriek tomu sa občas zastavujem a obzriem sa za seba. Je dobre sa občas pozrieť za seba aby sme si vedeli uložiť do archívu pamäte aj tieto pohľady. To keď sa nepozrieme za seba, akoby sme boli v galérii na krajinárskej výstave obrazov a niektoré expozície by sme vynechali. Nikdy potom nebudeme mať uspokojivý pocit, že poznáme celú vystavovanú zbierku. A pozriem si aj otlačky mojich topánok, ktoré ostávajú v trochu rozmočenej tráve za mnou. Keď už som sa pozrel za seba. Bol som tu. Poviem si. Lesom stúpam po skalách a koreňoch stromov, a tvár mi stiahne ukrutne trpká a kyslá chuť nedozretej trnky, ktorú som pokúšal. Ale zopár jahôd to napravilo s takou nádhernostnou vôňou, že som si musel na chvíľu sadnúť aby mi neušla do nenávratna ani jedna chuťová krásnosť. Keď sa začali medzi stromami objavovať múry hradu spomínaného od roku 1241 aj v spojitosti s Matúčom Čákom a potom so Žigmundom a ďalšími až k Thurzovcom, ako posledným z radu tých, čo tu mali svoju posádku a kontrolovali obrovské územie okolo. Ešte koncom 18. storočia tu bol uložený desať rokov archív a po jeho odsťahovaní na Oravu pevnosť začala chátrať. Každý z tých, tu vládnucich, zanechal na hradnom komplexe svoju stopu, svoju úpravu, prístavbu, zveľadenie. Ale dočasu. Nádherné výhľady do dolín sú z pomyselných okien, terás a balkónov, najkrajší hádam z vrcholu strážnej veže, ktorá tu stála. Nádherné vánky z dolín prinášajú zo sebou vône lúk pod hradom, ale aj mokrú vôňu dažďa z diaľky kdesi od Žiliny, kde do obzoru sa zavesila tmavá clona. Ešte sme sa na chvíľu opreli o chladivé kamene múrov, ešte sme sa pozreli cez plecia žoldnierov z posádky hrajúcich karty i vyrábajúcich tu pušný prach a pomaly sme schádzali dolu. K lúčnym vôňam kvetov a tráv….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski