Túlať sa za starými historickými pamiatkami je ako navštevovať ľudí z minulosti. Nie sú už medzi nami, ale ich odkaz, stopa tu ostala. Hladiť chladné kamene stien románskych, či gotických kostolov je ako podávať si ruky s tvrdými rukami kamenárov stredoveku. Pred niekoľkými rokmi, keď som pripravoval materiály k vtedy vynikajúcej súťaži pripravovanej Ministerstvom kultúry SR Pamiatka roka Fénix a tešil sa, že aspoň na tomto poli sú dávaní do povedomia ľudia, umelci, reštaurátori, ktorí sú žiaľ zväčša anonymní pri dielach, ktoré zreštaurovali, dali im nový život, napadla mi myšlienka, ktorú vlastne nosím v sebe od detstva. Túžba cestovať v čase. Určite v každom z nás sa tento sen občas ozval už len zo zvedavosti, ako to vyzerali v dobe minulej. Ako skutočne žili ľudia, aké tajomstvá skrývali a možno aj nechali ukryté. Vtedy som povedal, že celé generácie snívajú o možnosti cestovať časom, ale len malej skupine ľudí je to umožnené. Tým, ktorí sa pri svojej práci ostávajú anonymní, tí, ktorí v tichu svojich ateliérov, v chladnom šere kostolov, alebo kaštieľa  dotýkajú rukami diel, obrazov, sôch, fresiek, tak ako pred stáročiami ich tvorcovia. Dotykmi rúk, dlaní, štetcov, dlát komunikujú s dávnymi tvorcami. Im je dané cestovanie časom. Oni majú dar nazrieť do minulosti. Oni majú jedinečnú možnosť zhovárať sa s autormi prostredníctvom ich diel. Oni majú možnosť možno hovoriť a dozvedieť sa aj tie tiché tajomstvá, ktoré boli roky ukrývané. Možno preto sú reštaurátori anonymní, aby neprezradili tajomstvá alchýmie starých majstrov. Aby to umenie ostalo naďalej doménou vyvolených talentom.

Na vrchu Okit neďaleko mesta Vodice v Chorvátsku stál od konca šestnásteho storočia kostol, bol veľa ráz prestavovaný i opravovaný. V roku 1942 kostol zničilo talianske námorné delostrelectvo. Po druhej svetovej vojne dali komunistické úrady povolenie k stavbe nového kostola až po dlhých obštrukciách v roku 1967. Napriek tomu, stavba bola postavená rýchlo, ale mala len krátku životnosť. Na jeseň v roku 1991, počas nešťastnej juhoslovanskej vojny bol kostol opäť delostreleckými granátmi zničený. Po vojne vyrúbali do skaly vrchu Okit cestu až k vrcholu a tam, na mieste starého kostola Gospe od Karmela  /Panny Márie Karmelskej, alebo Škapuliarskej/ postavili kostol podľa projektov jedného z najpodstatnejších súčasných architektov v Chorvátsku zadarského architekta Nikolu Bašića. Nikola Bašić nie je reštaurátor, Niola Bašič je umelec, výtvarník a samozrejme hlavne architekt. Ale zjavne dostal výnimku pri udeľovaní daru možnosti cestovania časom. Zrejme bol pochopený jeho talent vnímania úlohy religiozity a sakrálnosti pri uvažovaní o projekte kostola. Zrejme mu bolo dané vnímanie liturgických úloh, keď modeloval tvar tejto úžasnej stavby na hore Okit. Modeloval. Modeloval vzdúvajúcu sa kamennú plachtu na kamennom sťažni kamennej archy akoby na mohutnej kamennej vlne vrchu Okit , ktorá vystupuje zo širokej roviny kamennej pustatiny. Je viditeľná z veľkej diaľky. Beloba archy kameňa. A keď stojíte na prove kamennej archy a pod vami je tá nesmierna zelená planina skamenených vĺn, máte pocit úžasnej sily pojať do seba diaľavy až k obzorom. A Bašić, tvorca, sochár, vizionár. Videl som veľa kostolov postavených v ostatnej dobe. Veľa veľmi zlých kostolov, ktorých architekti zväčša nepochopili vôbec nič. Alebo áno. Jedine, že je to veľká objednávka na ktorej sa dá slušne zarobiť. Tak ako na veľkej športovej hale, ako na veľkom obchodnom centre, tak ako….., nie. Kostol sa úplne vymyká ostatným stavbám. Vyžaduje človeka, ktorý vie vniknúť dovnútra seba samého, vie pochopiť podstatu sakrálnej stavby s jej účelom miesta liturgií, miesta meditácií, miesta pokory. Videl som veľa kostolov zlých a hovoril som si, že ak sa veriaci majú priblížiť k podstate svojej viery, tak omnoho bližšie by boli na lúke v čistej prírode. Nikola Bašić vytvoril toho samozrejme omnoho viac a je dobré poznať aspoň časť jeho diela pre pochopenie cesty. Fascinujúci Morský orgán na nábreží v Zadare.  Zvláštne tvarované pobrežie v niekoľkých radoch schodov, ktoré sa spúšťajú smerom k moru. Schody sa rozkladajú na sedemdesiatich metroch pobrežia a pod nimi je, na úrovni najnižšieho odlivu mora, v pobreží zabudované 35 prieduchov rôznych dĺžok, priemerov a spádov, ktoré sa strmo zdvíhajú k pobrežnému vydláždenému dielu a končia v  servisnej chodbe. Na rúrkach sa nachádzajú tzv. labiumi (píšťaly), ktoré hrajú 7 akordov po 5 tónoch. Nad kanálom sú vystavené kamenné schody, cez ktoré vychádza morom vytlačený zvuk. Fascinujúce hudobné divadlo konkrétnej hudby. A pri „Morskom organe“, sa rozsvietil Pozdrav Slnku  Nikolu Bašića. Pozdrav Slnku sa skladá z troch stoviek prvotriednych sklenených dosiek, ktoré sú postavené na rovnakej úrovni s kamenným povrchom nábrežia v tvare kruhu s priemerom 22 metrov. Pozdrav Slnku je myslený ako priestorová inštalácia v tvare amfiteátra, okolo ktorého bude na kamenných kockách ukážka všetkých planét Slnečnej sústavy a ich obeh. Pri „najkrajšom západe slnka na svete“ sa aktivujú aj svetelné elementy, ktoré sú zabudované v kruhu, a po starostlivo naprogramovanej scéne vytvárajú krásnu, výnimočne sugestívnu hru svetiel pri rytme vĺn a zvuku morského organu. Je dobre vedieť o mohutnom koncepte Nikolu Bašića Pamätník kornatským uhynutým hasičom, keď na „holých“ vrchoch súostrovia Kornati zostavil veľkorozmerné kríže naukladané z kamenia vrchov tak, ako po stáročia miestní ľudia stavali z kamenia „medze“ pozemkov. Je dobre poznať jeho Pamätník hrdinom druhej svetovej vojny, alebo zrkadlové kruhové objekty na Wall Street……

Schádzali sme kamennou cestou z vrchu Okit a dlho, dlho sme ešte sledovali belobu kostola Gospe od Karmela. A vždy, keď máme len trocha príležitosť, nenecháme si ujsť posedenie na nábreží v Zadare a s úctou spomíname na to, čo vytvoril umelec, architekt Nikola Bašić …..dotýkal som sa kameňa „jeho archy“ a cítil som podanie ruky….

https://www.youtube.com/watch?v=H185J3qnHCc

text, foto © Peter Krivda Soliwarski + Croatian World Network