„ Keď budeš počuť šum vtačích krídel, mysli na ich slobodu. Keď budeš vidieť ich tiene plávať na zemi, mysli na to, že plávali aj po miestach o ktorých snívaš. Ale oni sa stále vracajú tam, odkiaľ prvý raz vzlietli“

Krúžili sme nad Etnou a uvažoval som nad tým, aké pocity majú miestni ľudia, keď vidia z mohutnej hory vystupovať obláčiky pary. Obleteli sme tú fascinujúcu sopku tri krát. Vlastne ani neviem, či to bol propagačný zámer pre turistov, alebo bežná letecká prax, ale musím priznať, že účinok bol úžasný. Aspoň pre nás, ktorí nemáme za domom žiadnu sopku. A potom Catania. Na letisku sme vyzdvihli auto v požičovni. Ani neviem koľkokrát som bol vďačný za vnuknutie požičať si malú Lanciu. V úzkych uličkách miest a mestečiek Sicílie bola jej veľkosť neoceniteľná. Ešte sme sa išli ubytovať do neďalekého Lentini, mesta o ktorom sme sa domnievali, že je len mestečko. Ubytovanie v kamennom dome, ktorý bol prerobený z pôvodného domu pestovateľov citrusov v strede rozkvitnutého a úchvatne voňajúceho sadu pomarančovníkov a citrónovníkov, sa snáď nedalo ani vysnívať. Vyložiť bagáž a opäť sme sa nedočkavo vracali do Catanie. Vždy, keď sme sa chystali niekam do neznáma, pokúšal som sa vopred pripraviť na všetko to, čo chceme vidieť, čo môžeme vidieť, prípadne čo nás môže prekvapiť. Knihy dejín umenia, bedekre, ale hlavne všeobjímajúci internet, výpisky, poznámky, fotografie…, ale nikdy, nikdy to nebolo durchaus vergleichbarové. Nech som sa akokoľvek snažil zhromaždiť informácie, realita sa im stále vymykala.A tak som pochopil, že realno je pre každého individuálne a keby som svoje skúsenosti niekomu odovzdával ako návod, tak opäť by to bol len súbor informácií, ktoré je potrebné prehmatať zrakom aj dlaňami. Každý z nás je tvorcom jednej, svojej reality. Mali sme trochu šťastia pri parkovaní, keď Šimon navigoval a možno náhodou, ale aj rýchlym postrehom zachytil značku parkoviska, do ktorého sme strhnutím volantu vošli popod železničný nadjazd k stanici neďaleko prístavu. Bolo tam voľno a potom opäť trochu šťastia, akýsi domacniak zakýval, že nemusíme hľadať automat na platenie, lebo tu sa už dva roky neplatí a automat tu síce je, ale nefunkčný. Poďakovali sme sa. Dôvera je síce krásna vlastnosť, ale pochybnosť hryzká, hryzká. Ale to už prechádzame k nádhernému Palazzo Biscary, barokovej kráse, pompéznosti, torte s bohatou šľahačkovou ozdobou. Je potrebné ho obísť celý, aby účinok bol, ako hovorieval výborný sochár Štefan Prokop, náš priateľ, „ako motykou do hlavy“. Je dobré, že pri paláci je malý park. Dá sa tam posedieť a nechať v sebe usadiť ten moment prekvapenia krásnom. Smerovky do centra nás vcelku zrozumiteľne nasmerovali na miesto sústredených nádherností, ale to sme ešte netušili, že cestou vojdeme do priestoru, do chrámu, katedrály farieb, vôni a symfónií. Rybí trh. Rybí trh v Catanii je niečo fascinujúce, strhujúce. Je to galéria i koncertná sieň, divadlo i balet. Ryby rôznych farieb a veľkostí, plody mora, ktoré sú pre nás záhadou, ale i neodolateľným lákadlom. A muži kričia, nie, spievajú, lákajú, ponúkajú a tancujú. Prechádzali sme medzi nimi uchvátení tým varieté. Šimon pred nami kývol vo vzduchu rukou nejakým smerom a my sme sa poslušne dali viesť. On neomylne, akoby to poznal, vošiel pod markízu nejakej reštaurácie. Vlastne boli tu jedna vedľa druhej. Samozrejme morské plody. Ani neviem či pohár s červeným sme si objednali, alebo to čašník priniesol automaticky. Kochali sme sa, trhom, atmosférou, jedlom.

Odtiaľ už do centra centier Catanie, Piazza del Duomo. Akoby sa tu zbiehalo baroko zo všetkých strán. Aspoň podľa Giovanni Battistu Vaccariniho, ktorý mu dal tento ráz začiatkom 18. storočia po ničivom zemetrasení na Sicílii v roku 1693. Sadli sme si na chvíľu medzi ostatných na schody mohutnej „Slonej fontány“ v strede námestia. Čierna socha slona zo sopečného čadiča na mramorovom podstavci má vraj magickú moc predpovedať erupcie neďalekej Etny. Ale keďže sú o tejto soche záznamy už z obdobia raného stredoveku a medzitým Etna ničila Cataniu a okolie niekoľko krát, asi to Liotruovi, tak toho slona miestni volajú, asi mu to nejako nevyšlo.

Bazilika Cattedrale Sant´Agata nás vtiahla do svojich chladivých, barokových útrob, na miesto, kde podľa legendy zomrela mučeníckou smrťou v roku 251, svätá Agáta. Stavebno-architektonický vývoj mesta je akoby vpísaný do tejto skvostnej katedrály. Pri stavbe boli využité prvky predošlej rímskej svätyne, stredoveké artefakty a to všetko spojené do ohurujúcej barokovej monumentality. Baroka, ktoré bolo neskôr označované ako Sicílske baroko a o ktoré sa vo veľkej miere zaslúžili pápeži Inocent XII a následne Klement XI tým, že do zemetrasením postihnutých miest na Sicílii vyslali vtedy najslávnejších architektov a staviteľov, aby navždy zaznamenali „slávu a večnosť vatikánskej svätej stolice“ do božích stánkov. A tí to previedli naozaj dôsledne. Z miest pokory, meditácií a tichých modlitieb sa stávajú obrovské teatrálne stavby majestátnej okázalosti a kolosálneho gigantična v snahe ohúriť. Prechádzali sme sa mestom konkávno-konvexných vlnení chrámov, palácov, mestom sôch v dramatickom afekte s úžasu poznania večnosti, Chiesa San Placido, San Benedetto, Chiesa della Badia di Sant´Agata, Basilica della Collegiata, castello Ursio, Palazzo Biscari i Pallazzo della Cultura Catania s úžasným umeleckým posolstvom Joana Miróa, a ďalších, a ďalších. Sedeli sme s Inguśou pri fantastickom voňavom espresse a oproti nám na vysokom podstavci v mramorovom kresle sedí mramorový Vincenzo Bellini a my odkiaľsi z diaľky počujeme árie z jeho Normy. Kynieme tomuto velikánovi belkanta a pomaly sa uberáme z mesta, ktoré je jedným umeleckým dielom. Bellissima Catania ostáva v nás…………………………

text, foto © Peter Krivda Soliwarski