…niekedy hľadáme už dávno nájdené, niekedy hľadáme to, na čo sa práve pozeráme a niekedy hľadáme nedosiahnuteľné chiméry a oči nám nedovolia vidieť okolo krásno a objavno, dávnoveké a prebohaté historičnom a prebohaté umom. Niekedy sa vrátime po mnohých časoch na miesto, kde sme už raz boli, dávno a objavujeme nanovo to, čo sme už raz objavili, ale my to objavené nevidíme pohľadom minula, vidíme ho cez poznanie dneška. Pozeráme sa na tie isté veže, okná, brány, mosty, námestia a sú iné. Videli sme ich, pamätáme si ich oko sme ich videli a sú iné. Sú iné o tie časy nášho poznania od prvého stretnutia, sú iné o umom bohatšiu schopnosť videnia a vnímania.
Keď som pred desaťročiami čítal romány Dostojevského, alebo Tolstého boli to pre mňa prekvapivé cesty do úžasného sveta nuansov ľudských osudov. Teraz, keď prechádzam okolo Lužina, Sviridajlova, Roskoľnikova, Poliny, alebo Karamazovcov, keď sa obzriem za Kareninou a Vronským, Bolkonským alebo Bezuchovom, vidím ich rovnako ostro ako pred rokmi prvého spoznania a predsa sú iní. Odrazu majú akýsi ďalší vnútorný rozmer, odrazu ich obraz je tak široký a má toľko farebných odtieňov, že je len z obtiažou možné všetky obsiahnuť. Predsa som len asi musel prejsť kúsok cesty, aby mi bola daná schopnosť poznania, či videnia toho spektra.
A tak aj naša terajšia návšteva čarokrásneho zámku v moravských Lysiciach bola akýmsi návratom na miesta, ktoré sme už raz videli a predsa sú nové, iné. Predsa náš súčasný pohľad bol teraz doplnený iným videním, iným poznaním, inou optikou. Keď sme pred niekoľkými rokmi vstupovali do zámockého priestoru najprv cez vodný kanál, bránou z ulice na nádvorie ešte pred pôvodnou hradnou priekopou, boli sme očarení pompéznosťou priečelia znásobenou optickou ilúziou znalých barokových architektov. Znásobili dojem z majestátnosti zámku veľkosťou prvého nádvoria a tak akosi vnímanie prechodu do vnútorného arkádového nádvoria je upriamené na krásu tohto síce menšieho, ale zato členitého priestoru, poznamenaného poznaním renesancie, ale už nesúceho barokovo-klasicistickú optickú iluzórnosť v snahe o tvarovú monumentalitu. Teraz sme sa do tohto vnútorného nádvoria nedostali, lebo je v rekonštrukcii. Aspoň sme si spomenuli na posedenie pod arkádami ešte s naším Áresom I. Vtedy, minule, sme sa vlastne dostali len na to vnútorné nádvorie, lebo pri kúpe vstupeniek nám bolo povedané, že zámocké záhrady sú v rekonštrukcii. My sme to síce vedeli, ale „Tomáš musí strčiť prst do rany, aby uveril“. A prejsť zámkom, nádherou interiérov a nezavŕšiť to potom vstupom do rozprávky záhrad sa nám zdalo byť ako dať si v cukrárni šamrolu bez sladkej snehovej plnky. Odložili sme si ten zážitok na potom, na čas, keď bude zákusok tak, ako má byť.
Pokiaľ sme si naštudovali, tak prvé zmienky o Lysiciach sú z roku 1308 v súvislosti s pánmi z Lysic a Kunštátu, ktorí si vlastníctvo panstva posúvali z jednej rodovej vetvy na druhú až do roku 1514, kedy sa k vlastníctvu dostávajú páni z Pernštejna a následne celý rad významnejších i menej významných rodov až po Dubských z ktorých František Dubský vyženil majetok svadbou s Antonie Piatti z Drnovic, ako jedinou dedičkou Lysického panstva. Dubskí vlastnili zámok až do roku 1945.
Pri súčasnej návšteve Lysického zámku nás sprevádzal náš priateľ Áres II. Chymský. Tušili sme, že do priestorov zámku asi nebude môcť, ale za skúšku…Pred kassou sme si s Inguśou určovali poradie, ako sa pri prehliadke vystriedame, keď sa nám prihovorila dáma, ona sa vlastne prihovorila veľmi milo Áresovi, spriaznená psičkárska duša. Predstavili sme sa a bolo nám navrhnuté, že môžeme nechať Áresa počas prehliadky u nej v pracovni, ktorá, ako vysvitlo bolo jej pracovisko, kastelánky pani Martiny Rudolfovej. Sme nesmierne radi, že na svojich potulkách stretávame krásnych a ústretových ľudí. Ďakujeme.
Tak sme si mohli v kľude vychutnať prehliadku reprezentačných priestorov zámku s nádhernými expozíciami dobového nábytku, apartmánov a salónov, knižnice spisovatelky Marie Ebner – Eschenbach, zbierku zbraní a prvý výhľad oknom do prenádherných zámockých záhrad.
„Umenie je neustále hľadanie podôb prírody, ktoré príroda pred nami nezatajuje, ale aj tak ich musíme objavovať. Celé dejiny umenia sú v podstate hľadaním vnútorných svetov prírody.“
Zámocké záhrady v Lysiciach sú nesporne vyvrcholením prehliadky zámku. Boli sme radi, že sme ju v minulosti odložili. Zámocké záhrady v Lysiciach sú akousi Beethovenovou Ódou na radosť, vyvrcholením úžasného zážitku, po ktorom sme dlho sedeli v kaviarničke pred zámkom bez slova. „Svet je slávnosťou a my sa jej celý život zúčastňujeme ako aktéri, aj ako diváci.“ Môžeme len s obdivom vzhliadať k tvorcom, majstrom umení, ktorí sa zúčastnili na obnove tohto úchvatného diela. Ateliér Krejčiŕíkovi a všetci ich spolupracovníci. Svojím umom potvrdili /a nie len tu/, že „krásu a dobro nachádza ten, kto ich má aj v sebe. Zlo a zášť hľadať netreba“. Sú obdivuhodní tí, ktorí svojou tvorbou vedia priniesť šťastie generáciám, lebo „krásna krajina je všade tam, kde necháme kúsok svojho srdca“.
„…bohatstvo našej zeme nie je uložené v bankách, ale mali sme mu venovať aspoň toľko pozornosti, ako účtom z tých bánk…“ 
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Bol som tam minulý rok, záhrada na ktorú sme... ...
Celá debata | RSS tejto debaty