pravda krásy

   Gemer, až magické slovo pre pomenovanie nádhernej krajiny, územia bývalej Gemersko-malohontskej župy, synonymum bohatstva bohatej minulosti, prosperity, rozmachu a rozkvetu priestoru. Gemer, ktorý oddávna lákal svojou prehojnosťou rúd ukrytých pod zemou, pritiahol sem nemeckých kolonistov, ktorí z tohto kraja urobili stredisko banských ťažieb a hutníckej  výroby Horného Uhorska a reformácie. Dlho bol Gemer veľmi dôležitým strategickým bodom Uhorska. Ale žiadne bohatstvo nie je nevyčerpateľné. Ostali štôlne, banské haldy a osady. Len sťažka dýchajúce a ťažko prežívajúce. Ale v tej zemi rudného bohatstva, ktoré sa pominulo, ostali iné poklady. Perly a brilianty lesknúce sa aj spod nánosov prachu, časovej i ľudskej neprajnosti. Úžasným leskom umu a talentu človeka. Ranostredoveké a stredoveké kostoly sú rozosiate v úchvatnej krajine Gemera, z ktorých ani jedno ani druhé zatiaľ nenašlo objaviteľa, princa, ktorý by ich ako spiacu princeznú prebudil z dlhého nedobrého sna.

   Niektorí sme dostali do vienka skvostný dar úžasu. Žasnúť na nádhernosťami. Dar, ktorý nie je prejavom detinskosti a je daný len tomu, kto si žasnúť zaslúži, kto žasnúť chce a chce vidieť a kto vidieť vie. Len pre pokorných, tichých, schopných úžasu a pripravených vstúpiť na cestu úžasu s vedomím, že krásno, ktoré objavíš po prvých krokoch, je len predsieňou pokladov na každom ďalšom kroku. Nie všetky poklady sú vystavené vo vitrínach zlatníctiev, alebo uzamknuté v trezoroch bánk. Sú poklady, ktoré vytvorili ľudia. Ľudia, ktorí vedia svojím umením otvárať ako kľúčom zámky nepoznania. Celé veky ľudstvu otvárali priestory neznáma. Celé veky boli niekde vpredu, aby otvárali dvere a okná k sviežim vetrom. A teraz chodíme v ich stopách. A ohmatávaním poznania tých stôp prichádzame ku krásnu úžasných právd. Úžasných poznaní o tom, že len vyvoleným bolo vždy v histórii dané tvoriť svet.

Na miernom návrší v Ochtinej postavili niekedy na prelome 13. a 14 storočia jednoloďový gotický kostol s polygonálnym presbytériom, neskôr pristavanou západnou vežou, sakristiou na severnej strane a predsieňou na juhu. Pôvodne bol kostol zasvätený sv. Mikulášovi. Teraz je to kostol Evanjelickej cirkvi a.v. Veža kostola bola, podľa výskumov, pristavaná zrejme v priebehu 15. storočia, kedy tu bola pristavaná aj bočná loď na severnej strane. Je mnoho miest, stánkov umenia, galérii, múzeí vo svet, ktoré sa hrdia svojím prenádhernými a prevzácnymi zbierkami, dielami umelcov tých najzvučnejších mien. Obdivujeme ich, obdivujú ich milióny ľudí. Ale žiaľ v mnohých prípadoch ich obdivujú len kvôli tomu, že je ich nutné obdivovať, že je nutné vzdychať úžasom pri ich vzhliadnutí, len preto, že je to dané v nejakom bedekri. V obrovských múzeách umenia sa tlačia obdivovatelia v trojradoch, stúpajú si na päty a nemajú čas ani zaregistrovať Murilla, keď sa do pozornosti už tlačí Tiepolo. Obraz Leonarda vzbudzoval nebeské pocity len do času, kým bol považovaný za dielo Leonarda. Keď vyšlo najavo rozborom farieb, že je to práca Leonardovho žiaka, už sa na obraz nikto ani nepozrie. Faloš, pokrytectvo, nevedomie. Neobdivujú, len sa snažia obdivovať. Ale tu, museli sme si sadnúť, aby sme sa z plna mohli nadýchnuť nádhery fresiek na stenách kostola. Boli vytvorené niekedy koncom 14. storočia dielňou, ktorej skvelé stopy nájdeme aj v kostole v neďalekých Koceľovciach, Majstra ochtinského presbytéria. Jedinečné maliarske spodobenie života Krista, postáv evanjelistov i apoštolov, svätcov a svätíc robí z kostola v Ochtinej galériu, múzeum umenia tých najvyšších kvalít. Dlho sme  prechádzali pohľadmi z obrazu na obraz a neustále sme v nich nachádzali nové a nové detaily, ktoré dávajú obsahu ďalší význam. Len letmým dotykom prstov sme si s Inguśou vyrozprávali nádheru, ktorú sme si ukladali do štelajzní našich spomienok. Až potom, neskôr, keď sa kostol v Ochtinej strácal v diaľke našej cesty, sme dokázali vypovedať to, čo sme niesli vo svojom vnútri.

…keď sa drahokamy, ktoré človek vybrúsil svojím potom, lesknú v krajine, pohlaď ich dlaňou a pocítiš dotyk zakliatej lásky a spútané dobro v tom kuse zeme…

    Kultúrne pamiatky sú základom našej historickej identity. Prinavráťme im spoločne tvár, ktorá im právom prislúcha.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski