pravda krásy

Trochu sme si privstali k cestám a cestičkám, chodníkom, obzorom, ktoré sa neustále vzďaľujú a my sa nimi napriek tomu dáme vábiť. Zvodom ich farieb, vôní, tajomnom nepoznaného a  mámivého odbočíme doľava, cestičkou, ktorá kamsi vedie a nás zlákala. Keby sa nás niekto opýtal prečo cestičkou doľava, určite by sme nevedeli odpovedať. To je Istria a my ju pomaly skladáme z kamienkov, domčekov, uličiek, veží a vežičiek, zvoníc, kaštieľov, skladáme z jednotlivých farieb a vôni ako obraz, ako báseň z jednotlivých slov. A lákavé čriepky neznáma sú vždy kdesi mimo. Mimo ruch a mimo trasy. Kdesi opodiaľ, v miestach, ktoré sme nehodlali navštíviť, kam vedie náhoda, nápad, alebo omyl. Dnes už viem, že to opúšťanie hlavných ciest bolo to najlepšie, čo sme tu mohli robiť, že práve v týchto únikoch a zachádzkach sme našli hlavný zmysel našich Potuliek. Stredoveké mestečká rozosiate po vyvýšeninách celej chorvátskej Istrie sú úžasným vábidlom a počas cesty sa vynárali najprv svojimi vysokými, štíhlymi kampanilami, ktoré ako zdvihnutý prst kynul k sebe. Do kamenných uličiek, po kamenných chodníkoch do kopca, ku kamenným kostolom a kamenným kaštieľom i jednoduchým kamenným domom, kamenným námestiam s kamennými cisternami a hudbou. Hudba bola tu všade, keď sme prechádzali uličkami stretávala nás, alebo my ju. Znova a znova. Vlastne ani neviem, či tam reálne znela, alebo sme si ju len vysnívali.

Vižinada, stredoveké mestečko na vrchole kopca je spomínané od polovice 12. storočia ako majetok biskupov z Poreča, ktorí profitovali od stredoveku z prístavu na rieke Mirna. Zastavili sme na okraji mestečka, pri románskom kostole sv. Jána Krstiteľa z 12. storočia, ktorý je zaujímavý, okrem iného, dvomi apsidami. Pohladili sme kamene dávna a dotkli sme sa dlaní kamenárov spred stáročí a po kamennej dlažbe ďalej uličkou k námestiu, ktorého stred tvorí cisterna s dvomi studňami z roku 1782. Na jej okraji je kohútik na vodu s nápisom „ACQUEDOTTO ISTRIANO“ (istrijské zásobovanie vodou), ktorý dokladá dlhodobé ovládnutie Istrie Talianmi. Chvíľu sme si posedeli  na tomto romantickom mieste z ktorého bol príjemný výhľad na celé námestie. Aj náš Áres II. pocítil potrebu ochladenia na kameni cisterny. Prezerali sme si odtiaľ starý Fontik, alebo Leví dom z 15. storočia.  Fontik je stredoveký názov pre budovu, alebo komplex budov, ktoré slúžili na skladovanie tovaru a ubytovanie obchodníkov. Na fasáde ho zdobí reliéf leva sv. Marka a pod nim kamenný „Tarifarnik“ z roku 1726, na ktorom sú vyryté poplatky za obchod a plavbu po rieke Mirna. Na druhej strane námestia stojí najväčšia obytná budova Vižinady, Marastonov dom zo 16. storočia. Na fragmentoch kamenných múrov bývalého paláca Grimaniovcov vedľa je pripevnená pamätná tabuľa, že sa tu narodila známa primabalerína obdobia romantizmu Carlotta Grisi. Tak sme sa nemýlili. Tá hudba tu znie. Musí, lebo len v prostredí krásnej hudby môže pulzovať energia, ktorá dá podnet k baletu. Ktovie čo počúvala Carlotta Grisi. Vo vedľajšej kafetérii sme ovoniavali podmanivú vôňu jedinečného talianskeho espressa. A Inguśa si pochvaľovala akýsi zákusok, ktorý je tunajšou špecialitou. Námestiu dominuje klasicistický kostol sv. Hieronima s vedľa stojacou zvonicou. Tou zvonicou, ktorú sme už z diaľky videli, keď nás lákala. Vraj je to jedna z najstarších zvoníc na Istrii z pred 16. storočia. V jej okolí je lapidárium s rímskymi nápismi, ktoré potvrdzujú prítomnosť rímskych veteránov, ktorí získali tieto pozemky za zásluhy od Caezara. Keď sme prišli za farský kostol, otvoril sa krásny výhľad na nádherné mesto Motovun a údolie rieky Mirna.

Z dvora sme vyšli malou železnou bránou na ulicu. Asi po päťdesiatich metroch sme sa dostali k jednoloďovému kostolu sv. Barnabáša, ktorý bol postavený v 12. a barokizovaný v 17. storočí. Paradoxne, počas natáčania amerického filmu tu boli náhodne objavené jedny z najzaujímavejších fresiek na Istrii, následne reštaurované, ktoré namaľovali v 14. storočí majstri juhotirolskej dielne. Fresky nesú kristologický cyklus, ktorý sa začína Narodením a cez adoráciu Kalvárie, Zabíjanie nevinných detí, Krista korunujúceho Pannu a končí Siedmimi smrteľnými hriechmi.

Prešli sme sa ešte po zbytkoch mestského opevnenia, ktoré teraz slúži ako vyhliadkový okruh do nádhernej krajiny hrozna a vína. Do krajiny, kde chodia hubári zbierať hľuzovky a vyvárajú z nich špécie, ktorým sa nedá odolať a s čašou istrijskej Malvázije sme sa s ňou lúčili.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski &  https://blog.dnevnik.hr/viatrix/2021/07/index.html