Medzinárodný tím vedcov vedený Oxfordskou univerzitou objavil exoplanétu, ktorá sa vymyká všetkým doterajším kategóriám. Planéta L 98-59 d, vzdialená približne 35 svetelných rokov od Zeme, má vlastnosti, ktoré nezodpovedajú ani kamenným, plynným, ani vodným svetom. Tento neobvyklý svet sa vyznačuje obrovským globálnym oceánom magmy, tvoreným roztavenými silikátmi. Pod jeho povrchom sa nachádzajú zásoby síry, ktorá sa neustále uvoľňuje do atmosféry.
Sedeli sme na kamennom múre okolo Scipiovho zámku v Jaroslaviciach na južnej Morave a uvažovali sme nad vzdialenosťami medzi Bratislavou a Planétou L 98-59 d. Nad vzdialenosťou medzi našou Zemičkou a Planétou L 98-59 d. Nad vzdialenosťou medzi Bratislavou a Jaroslavicami. Nad vzdialenosťami, ktoré sú medzi ľuďmi a ktoré chceme prekonať. Nad vzdialenosťami, pri ktorých si vytvárame spoločensko-módne ilúzie o čase, ktorý nemáme, alebo nechceme mať. O čase, ktorý venujeme vzdialenosti k Planéte L 98-59 d, ale nevieme si ho nájsť pre krásno za najbližším kopcom. A tak si hovorím, že máme málo času na to, aby sme nemali čas. Za každou zatáčkou je predsa nová a nová Planéta L 98-59 d.
On ten termín Scipiov zámok som zrejme požil len ja, lebo práve gróf /hrabě/ Scipio z Archu dal urobiť zásadné stavebné úpravy v 16. storočí, pri ktorých bol prestavaný pôvodný stredoveký hrad z polovice 13. storočia na rozľahlé reprezentatívne renesančné štvorkrídlové sídlo. Zámok, ktorý potom v 17. storočí talianskym staviteľom Domenicom Martinellim dostal barokovú podobu a ktorá ešte menila v prvej polovici 18. storočia J.E.Fischerom von Erlach svoj barokový šat, kedy bol v majetku rodu Althanov. Sedeli sme na tom kamennom múre, z ktorého sme sa pozerali do dvorov a dvorčekov obydlí obyvateľov mesta Jaroslavice z výšky, z hora. Na strechy kostola sv. Jiljí priamo pod zámkom, domov a ich hospodárskych budov. Mám nesmierne rád pohľady na mestá z vyvýšenín.
Milujem pohľady na strechy miest. Sú to také kubistické kompozície v ktorých sú pospájané obdĺžnikové, štvorcové a trojuholníkové tvary, zväčša farebne od tehlovo červených, cez sivé, zlomené modré a zelené až po čierne. Môžem si, tie pohľady, ohraničiť, orámovať a vytvárať obrazy čistej kubistickej jednoduchosti a čistoty, alebo geometrickej abstrakcie. Defiluje predo mnou galéria s obrazmi Braqa, Grisa, Legéra, Delaunaya…….a potom som nadšený. Nadšený z toho krásna prostoty, tvarovej rýdzosti a farebnej skromnosti. Z toho množstva obrazov, z ktorých som si mohol vyberať. Z galérie, ktorej len ja som správcom i návštevníkom.
Obchádzali sme zámok, dotýkali sa jeho stien, hľadali, čo nám porozprávajú o tom minulom. Hľadali sme stopy baróna Wilhelma Hompesch-Bollheima, ktorý v roku 1835 zámok kúpil a cez medzery v drevenej zatvorenej bráne sme videli, ako sa prechádza oblečený v červenom vojenskom dolománe pod nádhernými renesančnými arkádami s lesknúcou sa šabľou po boku. Na chvíľu sa zastavil a oprel o balustrádové zábradlie, akoby uvažoval nad budúcnosťou svojho panstva. Musel to byť on. Nebolo to najslušnejšie, že som ho sledoval cez tu škáru, ale ináč sa nedalo. Zámok bol zatvorený. Z rodu Hompesch-Bollheim vlastnil zámok a panstvo ako posledný Pius Hompesch-Bollheim, ktorý zomrel v roku 1914.
Následne, od roku 1919 vlastnil majetky barón August von Spee. To bol posledný súkromný majiteľ pred druhou svetovou vojnou. A potom, udalosti dostali rýchly spád do nesmierne smutného obdobia a deštrukcie zámku najprv táborom nútených prác pre ženy. Po nich sa tu usídlila armáda ČS socialistickej republiky a každý prispel svojím dielom vyrytia hlbokých vrások do tela Jaroslavického zámku. A súčasné reštitučné spory ani zďaleka nepridávajú na nejakom optimizme, nedaj príroda na radostnom plesaní z perspektívy blízkej obnovy tohto historicko-architektonického skvostu Moravy.
Odtrhol som si niekoľko lístkov brečtanu, ktorý tak láskyplne objíma steny, lezie po nich a tak šetrne trochu zakrýva doráňané múry, ale aj nahliada do okien komnát zámku. Trochu som mu závidel. Možno tie lístky mi niečo porozprávajú, keď ich usadím medzi ostatné útržky mojich spomienok. Od detstva som si odkladal plechové krabičky, ktorých pôvodná náplň bola veľmi rôznorodá. Voňali diaľkami kávových a čajových plantáži i mäkkou tajomnosťou kaviarní, vôňami fajok nášho strýka Laca a Sherlocka Holmsa, cigarami Marka Twaina a nášho školníka, ktorého sme volali Sandokán. Voňali sladkými vôňami tuzexových sušienok a praliniek i kakaa Bensdorp. Tie krabičky, tak ako prichádzali do mojich rúk, ich pôvodne poslanie sa končilo a plynulo menili svoju rolu, aby sa stali útočiskom čriepok snov a spomienok. 
Stali sa útočiskom malých svedkov mojich a neskôr našich ciest a potuliek, malých i väčších úsekov života. Kamienky, mušličky, kúsok plechu z rozpadávajúcej sa strechy kaštieľa, gombíky rôznych farieb, veľkostí a tvarov, ako neplatiaci, ale slúžiaci pasažieri na všetkých doterajších turné životom, sklíčka vitráži rozpadnutého kostola v Bosne, nepravidelné kúsky mozaiky z Tamanrassetu, vstupenka do Versailles i chrámu svätého Michala v Ladomirovej a listy brečtanu, ktorý sa ťahá po vráskavých stenách Jaroslavického zámku. Tie malé fragmenty našich ciest, zážitkov a dotykov dní uložené v plechových krabičkách, sú akýmisi majáčikmi, smerovníkmi, ktoré nás navádzajú k spomienkam uchovaným na štelážach nášho vnútra. Držím medzi prstami zošúverené listy brečtanu, ktoré sa šplhali po múroch zámku v Jaroslaviciach na Morave a cítim ich vôňu….,alebo možno je to vôňa všetkých dôb, ktoré preleteli zámkom.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty