…niekedy hľadáme už dávno nájdené, niekedy hľadáme to, na čo sa práve pozeráme a niekedy hľadáme nedosiahnuteľné chiméry a oči nám nedovolia vidieť okolo krásno a objavno, dávnoveké a prebohaté historičnom a prebohaté umom. Niekedy sa vrátime po mnohých časoch na miesto, kde sme už raz boli, dávno a objavujeme nanovo to, čo sme už raz objavili, ale my to objavené nevidíme pohľadom minula, vidíme ho cez poznanie do dneška. Pozeráme sa na tie isté veže, okná, brány, mosty, námestia a sú iné. Videli sme ich, pamätáme si ich oko sme ich videli a sú iné. Sú iné o tie časy nášho poznania od prvého stretnutia, sú iné o umom bohatšiu schopnosť videnia a vnímania. Keď som pred desaťročiami čítal romány Dostojevského, alebo Tolstého boli to pre mňa prekvapivé cesty do úžasného sveta nuansov ľudských osudov. Teraz, keď prechádzam okolo Lužina, Sviridajlova, Roskoľnikova, Poliny, alebo Karamazovcov, keď sa obzriem za Kareninou a Vronským, Bolkonským alebo Bezuchovom vidím ich, vidím ich rovnako ostro ako pred rokmi prvého spoznania a predsa sú iní. Odrazu majú akýsi ďalší vnútorný rozmer, odrazu ich obraz je tak široký a má toľko farebných odtieňov, že je len z obtiažou možné všetky obsiahnuť. Predsa som len asi musel prejsť kúsok cesty aby mi bola daná schopnosť poznania, či videnia toho spektra. Keď sme pred rokmi sedeli na schodíkoch pod súsoším Nejsvětější Trojice, alebo inak tiež Mariánskym, alebo Morovým stĺpom na Náměstí Míru v Jindřichovom Hradci, opierali sme sa o chladivý kameň stĺpu s natiahnutými nohami a prizerali na zápas gotiky s renesanciou a barokom v objektoch tvoriacich námestie a boli sme študenti. Múdri, nesmierne múdri. Samozrejme, že len dočasu. Prešli sme tak ako teraz podlubiami domov, dotýkali sgrafít Langrovho domu, okolo Starej radnice, pod Nažeradskou bránou, vošli do chladu kostolov sv. Jana Křtitele, sv Maři Magdaleny, Nanebevzetí P. Marie s úchvatným výhľadom z takmer 70 metrov vysokej veže, prešli sme aj kráľovským hradom, ktorý dostavali Vítkovci z ktorých meno jedného, Jindřicha sa dostalo do názvu mesta. Prešli sme snáď všetko ako teraz a predsa všetko bolo iné. Nádherné, očarujúce, doslova narvané veľkými stavebnými slohmi a predsa iné. Nutné je tiež poznamenať, že vtedy sa nedalo nevenovať aj študentskokolegyniam v porovnávajúcom procese s miestnymi krásnoobčiankami. A lákavá mladá nádhera jedna sa prelínala s druhou, ktorej mladosť dýchala stáročiami. Trochu mrholilo. Možno vôňa jemnej nostalgie s tým prichádzajúca predomnou premietala film s kvapkou clivoty. Jindřichův Hradec ak sa zmenil, tak ku krásnu. Mnoho tých objektov dýchajúcich históriou prešlo obnovou. Na mnohých sa reštaurátori porozprávali s ich tvorcami. Na rybníku Vajgar sa už prestali tvoriť krúžky po kvapkách dažďa a vytvoril sa nádherný zrkadlový odraz mesta. Je dobre mať komu to videné pekno ukázať, je krásne niekomu môcť pohladiť dlaň pri káve na námestí a nadýchať sa vôni romantických obchodíkov pod podlubiami domov. Jindřichův Hradec vidím ináč, ale to som musel prejsť kúsok cesty. A tá cesta mi hovorí, že každé slovo, každá veta tu o videnom je len prchavým zamávaním motýlieho krídla. Tam na kamenných schodíkoch Mariánskeho stĺpu na námestí, tam sú všetky vône mesta, plávajú okolo z každého kúta, z každej uličky…. text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty