…po toľkých chodníkoch, cestách, cez toľké uličky, ulice i križovatky, po dlažbe žuly, pieskovca i mramoru cez malé i väčšie námestia a námestíčka z ktorých sú niektoré len krížením uličiek, hore po schodoch a dolu schodmi s dlaňou na stenách gotiky, renesancie i baroka s pohľadom, ktorý jeden nestačí zaznamenávať toľkú krásu. Český Krumlov. Z brehov Vltavy, spod slnečníkov pred kaviarničkami, hostincami a restarantmi s vôňou kávy. Z kamenných lavíc a schodov pred obchodíkmi, z múrikov pred kostolmi a kláštormi, cez okná galérií a múzeí. Český Krumlov….na chvíľu prepadneme pocitu, že podnikáme epochálne výlety spolu s pánom Broučkom do liet a časov minulých. Je tak krásne veriť rozprávkam a občas v tých rozprávkach aj žiť s tuláckymi topánkami na nohách. Je podmanivo nádherné aspoň na chvíľu uveriť, že to čarovno je súčasťou skvostu celej cesty časom.
Stojíme na drevenom Lazebníckom moste, ktorý akoby spájal ponad Vltavu historické mesto so svetom. S ohromným množstvom turistov prechádzajúcich popod Plášťový most do jadra úchvatných zážitkov z ktorých si môže každý návštevník vybrať podľa vlastných predstáv a záujmov. So zdvihnutými hlavami obdivujeme oblúky impozantna stavby spájajúcej zámok – hrad postavený na dvoch skaliskách. Okolo nás prechádzajú, strkajú sa a ospravedlňujú stovky potencionálnych fotografov snáď z celého sveta. Mladé Japonky, alebo Číňanky, alebo, nevieme ich rozoznať, smejú sa, sú nákazlivo veselé a bezstarostné. Naťahujú ruky s paličkami na konci ktorých je upevnený mobilný telefón. Selfujú a selfujú pred všetkým i za všetkým a smejú sa. Trochu nás nakazili tou veselosťou. Pomaly sa predierame oprotiidúcimi s neustálym „I am sorry, sorry, prepáčte“ a oprotiidúci sa rovnako ospravedlňujú nám, ich oprotiidúcim a rovnako priblblo sa usmievajúcim. Potom už po schodoch stúpame v zástupe k zámkohradu Krumlov, alebo castrum Crumnau, či Crumbenowe, o ktorom svoje básne prespevoval už začiatkom trinásteho storočia rakúsky minnisänger Ulrich.
Gotický hrad založili páni z Krumlova z rodu Vítkovcov s päťlistou ružou v erbe. Po vymretí Vítkovcov v roku 1302 majetok zdedili príbuzní Rožmberkovci. Počas ich tristoročnej vlády dochádza k najväčšiemu rozkvetu mesta i hradu meniaceho sa na renesančnú rezidenciu. Páni z Rožmberka reprezentovali v tej dobe predné osobnosti českej šľachty, vzdelaných humanistov, mecenášov kultúry a umení, ale aj schopných politikov. Keď sa rod v polovici 16. storočia veľmi zadlžil, odpredal Petr Vok z Rožmberka na prelome rokov 1601 a 1602 panstvo s hradom a zámkom cisárovi Rudolfovi II. Habsburkému. Ten venoval kráľovský majetok v roku 1622 kniežaťu Janu Oldřichovi I. z Eggenbergu, ale až v druhej polovici 17. storočia dochádza k intenzívnejšiemu ruchu na zámku Český Krumlov po tridsaťročnej vojne. Knieža Jan Kristian I. z neho vytvoril honosné barokové sídlo. K veľkej prestavbe zámockého areálu dochádza po roku 1719, kedy po vymretí Eggenbergovcov získava zámok do majetku kniežací rod Schwarzenbergovcov. Podnikavý hospodár a milovník umenia Josef Adam sa zaslúžil o veľkolepú prestavbu inšpirovanú kultúrou cisárskej rezidencie vo Viedni i podnetmi európskeho významu. V druhej polovici 19. storočia stráca Krumlov rolu hlavného rodového sídla krumlovsko-hlubockej vetvy Schwarzenbergovcov a prestal byť pravidelne obývaný.
Káva nám vonia na jednom z nádvorí zámku, možno červené by sa hodilo viac, ale…aj tak sme s Inguśou aspoň na chvíľu ponorení do nádherného snenia. Príliš veľa skvostov naraz, príliš veľa na rozhovor. Asi sa obaja bojíme, že keď preriekneme, uletia nám uložené spomienky, všetko to videné niekam cez hradby. Sedíme pred kaviarničkou, okolo nás prechádzajú ďalší návštevníci rôznych rečí, prekrikujú sa a niektorí sa hľadajú navzájom a detičky vrieskajú pri fontáne, ktorej kamenné steny nedovoľujú vydriapať sa k vode a špliechať, iné zas víria prach kopaním do kamennou drťou vysýpaných chodníkov a tešia sa z úspechov pri naštvaní okoloidúcich. Kolorit dotvárajú všadeprítomní sprievodcovia turistických skupín škriekľavo zvolávajúci svoje ovečky ich rodným jazykom. Ale my sme to akosi nevideli, nepočuli sme ten hurhaj, nevnímali sme nezmyselný zhon, náš svet bol vtedy o niekoľko storočí posunutý v čase vyvolených takto cestovať. Prešli sme pomedzi chaos a točitými schodmi sme stúpali do výšok 86 metrov vysokej zámockej veže, ktorú v roku 1581 naprojektoval taliansky architekt Baltassaro Maggi z Arogna nad tou vznešenou skvostnosťou s úžasnými výhľadmi do uličiek, ktorými sme sa včera túlali. Ukazovali sme si z výšky miesta, kde sme sedeli unavení, kde sme nasávali úchvatné vône nezameniteľnosti, kde sme popíjali kávu a kde…
Potom sme išli pomaly dole schodmi, kameňom dlažieb, drevenými mostíkmi naplnení do prasknutia báječnom. Na rozdávanie. Ale všetko sme v sebe, akoby sme sa báli, že to môže vyprchať a možno to ani nebola pravda. Asi sa ešte prídeme presvedčiť Český Krumlov…
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty