pravda krásy

…aj na Turiec sme sa museli ísť rozlúčiť s letom, aj tam sme museli pohladiť stromy, len tak pred sebou posúvať kôpky zlata a tak trošku so smútkom zanechávať za sebou rozosiatu úchvatnú čarovnosť. Všade aspoň na chvíľu nahliadnuť, aspoň sa dotknúť a uchovať si v depozitoch spomienok. Nádherná, trochu kľukatá a trochu kopcovitá cesta z Turčianskych Teplíc do Martina popod päty Veľkej Fatry, popod velebnosť Tlstej a Ostrej, len na okamih k ranogotickému jednoloďovému kostolu Božieho Tela z prelomu 13.a 14. storočia, pečate impozantnej histórie v obci Belá-Dulice. …nedá sa obísť aspoň kúsok doliny. Na okraji dediny pri skalnom útvare, ktorý akoby strážil vstup do Jasenskej a Belanskej doliny. Horský vodca Áres rozhodol popri potoku Belá. Vo vrchoch vystupujúcich z doliny vybuchovala paleta farieb v bláznivej erupcii a nechávala nás len v nemote úžasu sledovať toto Naturae theatrum, galériu všetkých umeleckých smerov a prúdov, heroickú symfóniu na kolosálnosť prírody….a ešte aspoň kúsok, za zákrutu, ešte aspoň tam, kde sa už v diaľke dá tušiť Borišov. Odkázať, že na budúce určite…

text, foto © Peter Krivda Soliwarski