…sú miesta pri Potulkách, ktoré sa nenechajú obísť. Chytia, posadia a vdychujú vám snokrásno a pokorno, obdivno i údivno. Niekedy už na diaľku. Niekedy už dlho na diaľku. Dávajú sa na vedomie svojimi vežičkami, mávajú, lebo sú na kopci a poviete si „už tam musíme ísť pozrieť, najbližšie“. A tak aj teraz, cestou k Olomoucu sa to s nami akosi otočilo a priťahovalo k Svatému Kopečku.
Neviem či na parkovisku bolo viac aut tých, čo mali namierené za zvieratkami do zoologickej záhrady, alebo tých pritiahnutých za barokom baziliky. Oproti je akási „hospoda“ s nesmierne lákavou reklamou na „dršťkovou polévku“. Lámalo ma to dosť mocno, ale zdalo sa mi to akési nedôstojné ísť na tak vznostné miesto s tak prízemnými pudmi. Držková polievka a čapované….sakra, sakra…, odohnal som dobiedzavé myšlienky, „apage satanas“!
Zo zadnej strany baziliky, priamo pod jej múrmi, stankári, bufetári, kšeftári, malí vykrikujúci predávači zjavne žiadne zábrany nepociťovali. Ale atmosféra sa nedala uprieť ani tomuto miestu. A všetko bolo ako zmetené zo stola, keď sme prešli pred priečelie chrámu, pred zmyslovú mohutnosť a barokovú iluzívnu nadreálnosť. Keď sme museli poodísť dolu kopcom, aby sme neboli úplne pritlačení k zemi, aby sme aspoň trochu získali prirodzenú ľudskú mierku, ktorú nám spolu s barokom upiera Giovani Pietro Tencalla, architekt tohto diela v roku 1679 dostavaného.
Spolu s ďalšími člení jeho pompéznosť pilastrami, rímsami, portálmi a do tohto veľkolepého teátra baroka vsádza sochy a reliéfy Winterhalderové. Chce sa roztiahnuť ruky doširoka zo schodišťa, obsiahnuť tú impozantnosť, ktorá akoby mala pohltiť postupne celý vrch na ktorom je postavená. Vyletieť aspoň trochu vyššie, aspoň trochu sa vyrovnať s kolosálnosťou, ktorá tlačí k zemi, na kolená.
A vzrušujúca veľkoleposť potom prechádza do jednolodia s pozdĺžnymi kaplnkami a sakristiami pod valenou klenbou a ohurujúcou kupolou v strede kríža hlavnej a priečnej lode. Fascinácia prebohatej štukovej dramatičnosti a úžasného iluzívneho fresca nás usádza do lavíc k meditácii o mistériu.
V polovici 17. storočia sem prichádzajú vlašskí Castelli, Borso, Contesso aby viac ako inde v okolitých zemiach barokovú veľkoleposť spolu s Fontanom, Spillenbergom, Fossatim i ďalšími do tohto priestoru natlačili tak, že do nás vstupuje nie len očami, ale snáď každým pórom. Sú ním nasiaknuté prúdy magického svetla prúdiaceho cez okná, kupolu, spoza organu A keď sme vstupovali malí, vychádzame maličkí. Ešte dlho sedíme na vonkajšom schodišti a lúke zvažujúcej sa z kopca Svatého Kopečku.
Musíme stráviť to obrovské množstvo baroka narvaného v nás do prasknutia. Až potom dole, v Olomouci, pri káve sa z nás to baroko dostáva aj slovami….text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Je to veľmi pekné a zaujímavé ...
Celá debata | RSS tejto debaty