′′ Sen, ktorý snívate sami, je len sen, ale sen, ktorý snívate s niekým spolu, je už realitou.“   John Lennon   Po chvíľke váhania sme zaparkovali na malom námestíčku pri pošte a mestskej polícii o ktorom sme neskôr na tabuli prečítali, že je Tyršovo. Na druhej strane cesty v malom parku sedí na kamennom podstavci kamenný lev. Dosť veľký lev je to a bolo prakticky hneď jasné, že je to pomník niečomu.  Na stranách podstavca sú vypísané obete I. a II. svetovej vojny. Tej pošte pri parkovisku sme sa potešili, lebo väčšinou máme problém poslať pohľadnice. Vždy posielame z našich Potuliek pohľadnicu niekomu, na koho myslíme a kto myslí na nás. Aj ja rád dostávam pohľadnice, ale to už akosi neovplyvním, lebo väčšinou dostanem len MMS obrazovú správu s veľmi strohou správou. Pohľadnice mám rád aj keď je to už asi trochu archaizmus. Asi ich mám rád ešte z čias, keď sme cestovať až tak veľmi nemohli a tak každý pozdrav najmä zo „zemí zázrakov“ potešila a uvádzala do priestorov snenia. No a tak tie pohľadnice kúpime na miestach, ktoré navštívime, ale na tých miestach zväčša nemajú známky, ktoré predávajú len na pošte a tú potom musím útrpne hľadať, lebo do schránky bez tej známky to akosi nejde. A známky, to už tiež nie je to čo bývalo. Už to poväčšine nie sú tie fantastické malé grafické diela, v mnohých prípadoch veľkého významu od fantastických výtvarníkov oceňovaných v celom kultúrnom svete. Dostaneme síce samolepiacu známku s fotografickým výjavom, ale obvykle s minimálnou umeleckou hodnotou. Škoda, tešil som sa vždy aj na tie známky. Na tie obdivuhodné minigrafičky, ktoré sme vždy s potešením obdivovali a opatrne odlepovali nad parou z listov a pohľadníc.

Pri pamätníku sme nevedeli ktorým smerom k zámku aj keď po ceste do Plumlova čnel monumentálne nad vodnou hladinou Podhradského rybníka a zdalo sa nám, že každá cesta musí viesť k nemu. Staršia pani, ktorá prechádzala okolo nás hneď pochopila a „hledáte cestu na zámek ?“, zdvihla k nám trochu hlavu. Prikývli sme a ona bez slova zapichla ukazovákom ako smerovníkom do vzduchu. Ukazovák mieril do uličky za „levom“. „Je to jen několik metrů, nájde to“ usmiala sa trochu. Ťahala za sebou takú tu nákupnú tašku na dvoch kolieskach. „Nepotrebujete pomôcť ?“ Ponúkol som sa. „Ne, ne, děkuji já to zvládám“, kývla rukou. „Tak ďakujeme“, to sme už boli za „levom“. Ešte som sa obzrel a pani so zdvihnutým palcom ukazovala, že všetko je fajn. Prechádzali sme po kamennej dlažbe okolo barokovej sochy sv. Petra z Alkantary bránou v niekdajších hospodárskych stavbách do areálu zámku, na nádvorie, ktorému dominovalo skalné návršie. Na tomto mieste stál pôvodný stredoveký hrad. Ten už pripomínajú len fragmenty kamenných múrov. Ale aj tie hovoria, ovšem musíme ich počúvať, že v dávnych dobách žil na Plumlove statný a švárny rytier, ktorému pri narodení sudičky prisúdili veľkú moc a nezraniteľnosť. Žiadná zbraň okrem praku mu nemohla ublížiť. Bol oslavovaným bojovníkom a jeho úspechu mu priniesli slávu po celom kraji. Len v manželstve rytier nebol šťastný. Mal hrdú a sebeckú ženu, ktorá svojím hnevom znepríjemňovala aj jeho život. Rytier teda často unikal do podhradia, kde sa zoznámil s krásnou a veselou kováčovou dcérou. O tom sa časom dozvedela rytierova žena a chcela sa mu pomstiť. Keď sa vrátil z vojny brat dievčiny z podhradia, nahovorila ho aby potrestal rytiera za hanbu jeho sestry. Vojak bol výborným strelcom z praku a tak mu nerobilo problém aby pri vhodnej príležitosti rytiera trafil priamo do čela. Ten bol na mieste mŕtvy. Keď sa o tom dozvedelo dievča, vyriekla kliatbu nad hradom na skale. Podľa nej sa mal každý rok odtrhnúť z hradu kameň až kým sa hrad nepremení na ruinu.

Ostatky hradu stíchli a my sme si ešte trochu prešli jeho dramatické dejiny v sprievodcovi z infocentra. Vznikol v 2. polovici 13. storočia. V 14. storočí hrad kúpili páni z Kravař. Keď vymreli po meči, prešiel hrad na Heralta z Kunštátu, následne na Vratislava z Pernštejna. Pernštejnoví však v tej dobe mali iné záujmy a tak hrad, alebo už vtedy renesančný zámok, chátral, čo dovŕšil požiar v roku 1586. Aj keď ho rekonštruoval Karel z Lichtenštejna, vyplienilo ho stavovské vojsko a následne dobili a vypálili za tridsaťročnej vojny Švédi.

Nový zámok začal stavať v roku 1680 Jan Adam z Lichtenštejna v blízkosti pôvodného hradu. Pôvodný plán štvorkrídlového zámku bol až príliš veľkorysý a nakoniec z pôvodného projektu ostalo len torzo. Po vybudovaní jedného krídla majitelia stratili oň záujem. Napriek tomu, že v roku 1869 bola opravená chátrajúca fasáda, zámok naďalej postupne chátral a v roku 1931 bol v rámci pozemkovej reformy prevedený do vlastníctva Štátneho pozemkového úradu.

Karel Eusebius Lichtenštejn sa veľa rokov zaoberal architektúrou a navrhol svojmu synovi Janovi Adamovi stavbu zámku podľa vlastného projektu, ktorý vychádzal z poznania diel architektov talianskej renesancie Vignolu a Palladia. Zámok mal byť štvorkrídlovou trojposchodovou stavbou. Projekt však nebol realizovaný v celej svojej šírke. Vyrástlo len jedno krídlo s jednou radou izieb spojených dlhou chodbou. Priečelie od rybníka je členené len radami okien. Fasádu zdobia v celej výške voľne predsadené stĺpy. Každá vrstva je podľa klasických renesančných pravidiel iná. Jednotlivé poschodia sú oddelené rímsami s vlysmi. Z vnútorného zariadenia zámku sa nezachovalo nič. Len v niektorých sálach ostali zbytky reprezentačnej štukovej a maliarskej výzdoby.

Keď sme stáli pred hmotou steny zámku, pred monumentalitou iluzívne sa stĺpmi šplhajúcou do výšok, mali sme pocit maličkých živočíchov pritláčaných k zemi. Aj napriek tomu, že prvotný projekt nebol nikdy dokončený, zámok pôsobí nesmierne impozantne. Prešli sme aj priestory, ktoré sú sprístupnené pre verejnosť a napriek tomu, že sme si boli vedomí skutočnosti, že mobiliár nepochádza z tohto zámku, predsa len vytváral aspoň dobovú atmosféru. V niektorých priestoroch je nainštalovaná výstava obrazov regionálnych maliarov, ale v každej miestnosti si nájdeme fragmenty, ako doklady architektonického vývoja zámku. A potom dole, opäť na nádvorí pri dobrej káve a zákusku sme ukladali celú tu grandióznosť do malých štelajzní pre spomienky vedľa tých z minula. Ešte sme napísali pozdrav na pohľadnici a zišli k pošte, aby si našla adresáta. No nedalo nám to a celý tej úžasný dojem zmesi architektonického úchvatna, majestátnosti a historického romantična sme si išli ešte potvrdiť z druhej strany Podhradského rybníka. Tam, kam sa chodia všetci kochať chvejúcou impresiou odrazov nádhery zámku na zrkadlovej ploche rybníka.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski