… kedy som prvý krát pocítil túžbu preniesť sa časom do minulosti, do iného obdobia, do iného času. Ono to asi bude vždy až po poznaní niečoho, čo sa udialo niekde v nepoznaní. A čím viac je to nepoznanie zastreto vrstvou neznáma, tým je tajomnejšie a záhadnejšie, a tým viac láka, a tým viac priťahuje, a tým viac chce, aby sme išli za nim. Ono to bude až potom, keď sme prvý krát prečítali Grécke báje a povesti a prvý krát sme sa pohybovali medzi starými bohmi a polobohmi, prvý krát sme skúšali kdesi za domom poraziť spolu s Héraklom v urputnom súboji mohutného Antaia a vzápätí sme už poťažkávali meč božského Achilla, aby sme mu pomáhali v nemilosrdnom boji s Hektorom. Ale keď sme po nočnom čítaní s baterkou pod paplónom prenikli do Štorchovej Osady havranov a prežívali všetky útrapy, ale aj hrdinstvá v snahe o zachovanie rodu spolu s Lovcami mamutov, to sme už poriadali prvé nebezpečné výpravy do divočiny Malých Karpát, kde sme si z pazúrika vyrábali hroty šípov a oštepov, lovili jeleňov a obrovských mamutov, a potom, potom keď sa nám lov vydaril, víťazoslávne sme sa vracali do osady, kde nás vítal celý klan.
Trením drevených paličiek sme zapálili oheň pod totemom veľkej Matky Medvedice a podelili sme sa o zážitky z nebezpečného lovu. Potom, trochu neskôr, keď sme pri malej obrazovke prvého televízora sledovali so zatajeným dychom nerovný boj husitov s rytiermi Žigmunda-Červenej líšky a cestu Jana Husa do Kostnice, vypravili sme sa za nimi pri Epochálnych výletoch pána Broučka. A to cestovanie za poznávaním nepoznaného sa už nezastavilo. Aj do starého Grécka sme sa vracali ešte viackrát, ale potom už so Schliemannom a hlavne Vojtechom Zamarovským objavovať nové neznámo a ešte neskôr s naším pánom profesorom Karolom Kahounom, ktorý nám prednášal Antické umenie a sám tam nesmel vtedy vycestovať a až oveľa neskôr sa nám priznal, že raz, keď sa nám podarilo ísť pohladiť dórske stĺpy a dotknúť sa dlaňou čias veľkých bohov, on doma zvlhčil slzou našu pohľadnicu z Akropoly. Nikdy potom sme už s tým snocestovaním neprestali. Ono sa to už nedá. Kto raz prejde Bránou, kto raz do seba nasaje úžasné vône krasotajomna a dotkne sa čudodávna, nemôže sa už vrátiť do bezosnej krajiny nesnenia.
A tak sme sa ležérnym krokom vybrali z parkoviska po ceste smerujúcej k hradu Hrušov. Teda k tomu, čo zo stredovekého hradu Hrušov ostalo. Náš Áres II. vo svojom pubertálnom nadšení poskakuje pred nami a smer i história tejto cesty v pohorí Tribeč, medzi Skýcovom a Topoľčiankami sa zjavne ani zďaleka nezaraďuje do jeho záujmovej oblasti. Farebné spektrum zelených odtieňov presvitajúcich listami obrovských bukov sa jemne chveje na ceste a akosi dotvára kulisu podivuhodnevábivého filmu, ktorým prechádzame paralelne s reálnou cestou po ktorej šliapeme. V tom filme sa odohráva dej dávno minulý , ale teraz a tu a len pre nás, stále prítomný. Bez úvodných titulkov začína niekedy v polovici trinásteho storočia, kedy Čákovci začínajú stavať múry tohto hradu o ktorom čítame prvé záznamy z roku 1316, kedy dianie na hrade riadi kastelán Ladislav z rodu Péčovských. Ako v úžasne dramatickom historickom trileri okolo nás prebieha dej v ktorom sa prelínajú postavy rytierov, zbrojnošov, vojakov, služobníctva, hradného panstva, všetko v akomsi podivnom opare, dyme a huriavku vojnových udalostí.
V roku 1321 umiera Matúš Čák a hrad prechádza do kráľovských majetkov. Hektické udalosti počiatkom pätnásteho storočia v Uhorsku prinášajú protikráľovské sprisahanie a pri tom sa hradu zmocnili Kanižovci. Vzápätí ho dobýja Peter Forgáč z Gýmeša. Ale v polovici 15. storočia aj na toto územie prichádzajú z českého kráľovstva bratríci, ktorí odtiaľ podnikali lúpežné výpravy do okolia. Až v roku 1453 im to zatrhol Koloman z Topoľčianok, ktorý sa pridal na stranu kráľa. V polovici šestnásteho storočia obsadili hrad lúpežní rytieri Jána a Rafaela z Podmaníc. K ním sa pridáva aj Ján Hrušovský a ich vystrájanie zatrhli až v roku 1608, kedy hrad počas protihabsburského povstania dobilo cisárske vojsko. A bolo po vtákoch. Na hrad sa sťahuje jeden z najvplyvnejších uhorských rodov, Rákóczi. Ladislav Rákoczi od počiatku sedemnásteho storočia až do roku 1662 rozširuje hrad o predhradie a nové hradby. Ale počas protihabsburgského povstania bol v roku 1708 hrad dobitý cisárskym vojskom, ktoré urobilo nekompromisnú bodku za jeho historickou epopejou z obavy, aby sa nestal zázemím pre povstalcov. A schluss.
Teda schluss len pre vtedajšok a pre cisára pána Jozefa I. cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa, kráľa rímskeho, českého, uhorského a chorvátskeho, arcivojvodu rakúskeho. Pre nás nie. My, ktorí vieme cestovať časom, stále vidíme pred sebou na hradnom kopci mohutný hrad obohnaný hradbami cez ktoré sa dobíjame a po chvíli urputného pachtenia hrdo zdvíhame víťaznú zástavu na hradnom nádvorí. Vlastne sme sa zvítali s fantastickými Veľkoľuďmi z občianskeho združenia Leustach. Veľkoľudia, to sú ľudia, ktorí robia viac pre všetkých ľudí, ako tá väčšina väčšinou vie.
No a tí Veľkoľudia z Leustachu tu už roky vykonávajú rekonštrukčno-zabezpečovacie práce, stabilizujú múry a mnohé objekty hradu. /https://www.leustach.com/ A tak vďaka ním môžeme teraz prechádzať z priestoru do priestoru hradu a snívať sen, ako to bolo a hlavne ako by to ešte mohlo byť. A náš Áres II. Chymský sa majetnícky preháňa z komnaty do komnaty a z paláca do veží a potom von na skalnaté výbežky východnej strany, odkiaľ je nádherný výhľad na celý hrad. Sú to síce historické zbytky, ale krásne, krásne časom, ktorému odolali, časom už sami o sebe, ale sú krásne aj časom, ktorý je pred nimi a hlavne, sú krásne možnosťami snenia, ktoré poskytujú.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty